Jeden letný podvečer sme sedeli so starým cigánom na priedomí, popíjali silnú kávu a debatovali o živote.
Tam niekde medzi kopcami, za ktorými zapadali posledné slnečné lúče, ktoré sa odrážali na hladinách morí, ktoré obmývali zem na ktorej sa rozplývali doliny a vrcholky na ktorých žilo z generácie na generáciu ľudstvo sa odohral nasledujúci príbeh.
Radujme sa teda
pokiaľ sme mladí:
po príjemnej mladosti,
po obťažnej starobe
staneme sa súčasťou zeme.
V prvých krokoch sme sa naučili spoznávať a rozpoznávať pocitovú a emočnú stránku tela. V druhom kroku sa budeme spoločne koncentrovať priamo na ich pôsobenie v praxi.
V šedivom kúte izbice na posteli leží telo. Krehké, jemné ľudské telo. Okolo neho sa vytvára obrovské fluidum zhlukov energií, ktoré majú rôzny emotívny náboj.
Hovoríš si „Ešte mám čas, veď to neponáhľa.“, sekundy utekajú a predurčujú minútu, ktoré miznú v prázdne skôr ako vznikajú.
Duchovia sú zamerateľní, identifikovateľní, kde v priestore fungujú. Pôsobia širokospektrálne, ich pôsobenie môže byť rozložené na väčší úsek. V takých miestach – napríklad táto budova – sa dá niekedy len veľmi ťažko vydržať.