Kedy sa vlastne z mága stane čierny mág? Je to vo chvíli, keď použije určitú techniku, vykoná konkrétny rituál alebo ho za čierneho mága označia ostatní?

Podľa mňa nie. Odpoveď musíme hľadať oveľa hlbšie – v samotnom človeku. Pretože aj mág je stále človek a rovnako ako každý iný má v sebe dobro aj zlo.

Keď sa povie mág, niektorí ľudia si predstavia človeka, ktorý dosiahol určitý stupeň poznania, ovláda svoje schopnosti a stojí akoby niekde mimo bežných ľudských slabostí.

Najväčším problémom magického úkonu nemusí byť jeho neúspech. Oveľa vážnejšia situácia môže nastať vtedy, keď sa rituál podarí človeku, ktorý ešte nevie zvládnuť jeho následky.

Mágia človeka odjakživa priťahovala aj preto, že v sebe nesie prísľub poznania niečoho, čo bežnými zmyslami nemusíme vnímať. Človek chce vidieť ďalej, pochopiť viac, dotknúť sa neznámeho a niekedy aj vstúpiť tam, kam sa väčšina ľudí nikdy neodváži.

Lenže každé otvorenie dverí má jednu nepríjemnú vlastnosť.

To, že ich dokážeme otvoriť, ešte neznamená, že ich dokážeme aj zavrieť.

V magickej výučbe raz príde chvíľa, keď žiak prestane stáť iba po boku svojho učiteľa a začne vykonávať magickú prácu samostatne.

Kedy však môžeme povedať, že je naozaj pripravený?

Je to po absolvovaní určitého stupňa výučby? Po získaní hodnosti? Po prečítaní stoviek či tisícov strán odbornej literatúry? Alebo po určitom počte rokov strávených štúdiom?

Podľa môjho pohľadu a dlhoročnej praxe ani jedno z toho samo osebe nestačí.

Tieň sprevádza každého, kto kráča cestou mágie. Kto sa ho naučí prijať, získa sprievodcu; kto ho odmieta, nájde v ňom nepriateľa. V tieni sa vždy ukrýva časť nášho svetla.

Keď človek vstupuje na cestu mágie, prirodzene ho priťahuje poznanie, sila, tajomstvo a možnosti, ktoré pred ním táto cesta postupne otvára. Chce sa učiť, napredovať a objavovať veci, ktoré dovtedy nepoznal.

Lenže cesta mága nevedie iba svetlom.

Skôr či neskôr sa na nej stretne aj s vlastným tieňom.