Je to otázka, ktorú si skôr či neskôr položí nejeden človek zaoberajúci sa mágiou. Čo sa stane, ak mág prestane aktívne pracovať? Ak na niekoľko mesiacov či rokov odloží praktickú prácu? Zmiznú jeho schopnosti? A čo človek, ktorý sa k mágii vráti po desiatich či dvadsiatich rokoch?
Na túto otázku nemôžem odpovedať jednoduchým áno alebo nie. Aj moja vlastná skúsenosť mi totiž ukázala, že je potrebné rozlišovať medzi schopnosťami, vedomosťami, skúsenosťami a momentálnou schopnosťou prakticky pracovať.
Keď zomrie maliar, zostanú po ňom obrazy. Keď zomrie spisovateľ, zostanú knihy. Staviteľ zanechá dom a remeselník predmety, ktoré vytvoril. Ale čo zostane po mágovi?
Táto otázka je zaujímavejšia, než sa na prvý pohľad zdá. Mágia totiž nie je iba súborom vedomostí uložených v knihách. Mág počas života pracuje s priestormi, predmetmi, rituálmi, ochranami a väzbami, ktoré vytváral možno celé desaťročia. Je preto namieste otázka, či smrťou človeka všetko, čo vytvoril, automaticky zanikne.
Existujú miesta, na ktoré vstúpime a necítime vôbec nič zvláštne. Sú pre nás iba priestorom – domom, miestnosťou, lesom, cestou či starou budovou. Potom však existujú miesta, pri ktorých máme pocit, akoby v nich minulosť celkom neodišla.
V mágii sa často hovorí o miestach, na ktoré sa vracajú duše mŕtvych. Ľudia ich označujú za strašidelné, hovoria o duchoch alebo jednoducho povedia, že „tam niečo je“. Takéto jednoduché pomenovanie však môže zakrývať omnoho zložitejší jav.
Kedy sa vlastne z mága stane čierny mág? Je to vo chvíli, keď použije určitú techniku, vykoná konkrétny rituál alebo ho za čierneho mága označia ostatní?
Podľa mňa nie. Odpoveď musíme hľadať oveľa hlbšie – v samotnom človeku. Pretože aj mág je stále človek a rovnako ako každý iný má v sebe dobro aj zlo.
Keď sa povie mág, niektorí ľudia si predstavia človeka, ktorý dosiahol určitý stupeň poznania, ovláda svoje schopnosti a stojí akoby niekde mimo bežných ľudských slabostí.