V mágii sa často hovorí o sile, vôli, sebakontrole a schopnosti mága ovládať samého seba. Znie to pekne, ale po desaťročiach praxe to vnímam trochu inak.
Mág nikdy úplne neporazí svojich vnútorných démonov. Iba sa naučí s nimi žiť.
A možno práve toto je jedna z najťažších vecí, ktoré človeka mágia naučí.
Nemám pritom na mysli démonov ako bytosti, rituálne predstavy alebo niečo, čo prichádza zvonka. Hovorím o tom, čo si každý človek nesie vo svojom vnútri – hnev, závisť, strach, nenávisť, túžbu po pomste, pýchu, potrebu moci, žiarlivosť, krivdy, ktoré sme nedokázali zabudnúť, a myšlienky, za ktoré sa možno niekedy sami pred sebou hanbíme.
„Kto pozná cestu hviezd, nestratí sa ani v najhlbšej temnote. Slová kúziel sú len bránou – duša je kľúčom. A ten, kto nájde kľúč v sebe, otvorí i dvere medzi svetmi.“
Keď sa človek v noci pozrie na oblohu, vidí hviezdy.
Niektoré žiaria jasne, iné sotva rozoznáme. Vieme, že sú tam, hoci sú od nás vzdialené tak veľmi, že si tú vzdialenosť takmer nedokážeme predstaviť.
Keď sa povie duchovná cesta mága, mnohí si predstavia učenie, rituály, prácu s energiami, symbolmi či poznávanie skrytých zákonitostí sveta. To všetko môže byť jej súčasťou. Napriek tomu sa jedna z najdôležitejších častí tejto cesty neodohráva pred očami iných ľudí. Odohráva sa v tichu.