Existujú miesta, na ktoré vstúpime a necítime vôbec nič zvláštne. Sú pre nás iba priestorom – domom, miestnosťou, lesom, cestou či starou budovou. Potom však existujú miesta, pri ktorých máme pocit, akoby v nich minulosť celkom neodišla.
V mágii sa často hovorí o miestach, na ktoré sa vracajú duše mŕtvych. Ľudia ich označujú za strašidelné, hovoria o duchoch alebo jednoducho povedia, že „tam niečo je“. Takéto jednoduché pomenovanie však môže zakrývať omnoho zložitejší jav.
Vo svete mágie sa často hovorí o rôznych druhoch energií, no len máloktorá téma v ľuďoch vyvoláva taký rešpekt ako energia smrti. Už samotné slovo smrť v mnohých vyvoláva strach, neistotu alebo prirodzený odstup. A predsa, ak sa človek venuje hlbšiemu skúmaniu energetických javov, skôr či neskôr sa stretne aj s otázkou, či existuje niečo, čo by sme mohli nazvať energetikou smrti, a či sa táto energia môže viazať na konkrétne miesta.
Z vlastnej dlhoročnej praxe poviem jedno – existujú situácie, ktoré sa nedajú len tak ľahko odbiť ako náhodný pocit alebo fantázia.
Jak vnímáme smrt napříč generacemi a proč se jí už nebojíme stejně jako dřív
Sedím a přemýšlím. Hlavou se mi honí jediné téma — smrt.
Nedělám nic neobvyklého. Sedím na přednášce, čtu blogy, vnímám svět kolem sebe… a přesto se myšlenky neustále vracejí ke smrti. Možná je vyvolal článek pro Ašarata, ve kterém jsem vzpomínal na bývalé kolegy a na ty současné — na ty, které dnes učí, a na ty, které jednou budu učit já.