Mágia nie je iba o živote, prírode, živloch, ochrane či práci s vlastnou energiou. Ak chceme mágii skutočne rozumieť, skôr či neskôr sa musíme naučiť pracovať aj s tým, čo v mojom učení označujem ako mŕtvu energiu.
Pre mnohých ľudí je smrť hranicou. Pre mága je zároveň témou poznania.
Cintorín preto nemusí byť iba miestom smútku, náhrobných kameňov a spomienok. Z pohľadu našej magickej praxe je to priestor, v ktorom sa stretávajú stopy obrovského množstva ľudských príbehov. Radosti, bolesti, strach, láska, nenávisť, nenaplnené túžby i pokoj človeka, ktorý svoj život prijal taký, aký bol.
Zapečatenie priestoru patrí medzi magické úkony, pri ktorých si ľudia veľmi ľahko vytvoria nesprávnu predstavu o tom, čo vlastne znamenajú.
Keď niekto počuje, že mág „zapečatil priestor“, môže si predstaviť miestnosť, do ktorej už nikto nedokáže vstúpiť. Akúsi neviditeľnú stenu, ktorá človeka fyzicky zastaví.
Tak to však nie je.
Ak mág zapečatí miestnosť, sálu alebo inú časť priestoru, človek do nej môže normálne vojsť. Dvere sa samy nezamknú a nevznikne pred nimi žiadna fyzická bariéra.
Tejto téme som sa už v minulosti venoval vo viacerých príspevkoch. Dnes sa k nej však vraciam znova, pretože v rámci nášho chápania a skúseností Selekcie opäť vnímame javy, ktoré pripomínajú obdobia zvýšeného pôsobenia paralelných svetov na človeka a jeho magickú cestu.
A práve preto považujem za potrebné o tom znovu hovoriť.
Takýto vplyv totiž nemusí začínať ničím dramatickým.
V mágii sa často hovorí o sile, vôli, sebakontrole a schopnosti mága ovládať samého seba. Znie to pekne, ale po desaťročiach praxe to vnímam trochu inak.
Mág nikdy úplne neporazí svojich vnútorných démonov. Iba sa naučí s nimi žiť.
A možno práve toto je jedna z najťažších vecí, ktoré človeka mágia naučí.
Nemám pritom na mysli démonov ako bytosti, rituálne predstavy alebo niečo, čo prichádza zvonka. Hovorím o tom, čo si každý človek nesie vo svojom vnútri – hnev, závisť, strach, nenávisť, túžbu po pomste, pýchu, potrebu moci, žiarlivosť, krivdy, ktoré sme nedokázali zabudnúť, a myšlienky, za ktoré sa možno niekedy sami pred sebou hanbíme.
Je to otázka, ktorú si skôr či neskôr položí nejeden človek zaoberajúci sa mágiou. Čo sa stane, ak mág prestane aktívne pracovať? Ak na niekoľko mesiacov či rokov odloží praktickú prácu? Zmiznú jeho schopnosti? A čo človek, ktorý sa k mágii vráti po desiatich či dvadsiatich rokoch?
Na túto otázku nemôžem odpovedať jednoduchým áno alebo nie. Aj moja vlastná skúsenosť mi totiž ukázala, že je potrebné rozlišovať medzi schopnosťami, vedomosťami, skúsenosťami a momentálnou schopnosťou prakticky pracovať.
Keď zomrie maliar, zostanú po ňom obrazy. Keď zomrie spisovateľ, zostanú knihy. Staviteľ zanechá dom a remeselník predmety, ktoré vytvoril. Ale čo zostane po mágovi?
Táto otázka je zaujímavejšia, než sa na prvý pohľad zdá. Mágia totiž nie je iba súborom vedomostí uložených v knihách. Mág počas života pracuje s priestormi, predmetmi, rituálmi, ochranami a väzbami, ktoré vytváral možno celé desaťročia. Je preto namieste otázka, či smrťou človeka všetko, čo vytvoril, automaticky zanikne.