Stať sa skutočným mágom nie je o imidži, ale o činoch.

Hľadáme budúcich reálnych mágov – nie manekýnov na maškarný ples. Skutočný mág nepotrebuje lebky ani preplnené rúcha. Potrebuje vedomosti, skúsenosti a skutky. Slová bez činov zostanú len prázdnymi rečami. Ako raz poznamenal Ašarat:
„Áno, počul som už o tebe veľa – síce zatiaľ len od teba – ale počul som.“

Tejto téme som sa už v minulosti venoval vo viacerých príspevkoch. Dnes sa k nej však vraciam znova, pretože v rámci nášho chápania a skúseností Selekcie opäť vnímame javy, ktoré pripomínajú obdobia zvýšeného pôsobenia paralelných svetov na človeka a jeho magickú cestu.

A práve preto považujem za potrebné o tom znovu hovoriť.

Takýto vplyv totiž nemusí začínať ničím dramatickým.

V mágii sa často hovorí o sile, vôli, sebakontrole a schopnosti mága ovládať samého seba.
Znie to pekne, ale po desaťročiach praxe to vnímam trochu inak.

Mág nikdy úplne neporazí svojich vnútorných démonov. Iba sa naučí s nimi žiť.

A možno práve toto je jedna z najťažších vecí, ktoré človeka mágia naučí.

Nemám pritom na mysli démonov ako bytosti, rituálne predstavy alebo niečo, čo prichádza zvonka. Hovorím o tom, čo si každý človek nesie vo svojom vnútri – hnev, závisť, strach, nenávisť, túžbu po pomste, pýchu, potrebu moci, žiarlivosť, krivdy, ktoré sme nedokázali zabudnúť, a myšlienky, za ktoré sa možno niekedy sami pred sebou hanbíme.

Keď sa hovorí o nebezpečenstvách mágie, ľudia si obyčajne predstavia kliatby, temné rituály, entity alebo zásah niekoho zvonka.

Po desaťročiach praxe však vidím jedno nebezpečenstvo, ktoré býva oveľa bližšie.

Samotného človeka.

Mág nemusí mať proti sebe nepriateľa. Niekedy úplne stačí, keď začne veriť vlastnému strachu, vlastným predstavám a vlastným očakávaniam.

A práve vtedy môže začať robiť mágiu sám proti sebe.

Je to otázka, ktorú si skôr či neskôr položí nejeden človek zaoberajúci sa mágiou. Čo sa stane, ak mág prestane aktívne pracovať? Ak na niekoľko mesiacov či rokov odloží praktickú prácu? Zmiznú jeho schopnosti? A čo človek, ktorý sa k mágii vráti po desiatich či dvadsiatich rokoch?

Na túto otázku nemôžem odpovedať jednoduchým áno alebo nie. Aj moja vlastná skúsenosť mi totiž ukázala, že je potrebné rozlišovať medzi schopnosťami, vedomosťami, skúsenosťami a momentálnou schopnosťou prakticky pracovať.

Keď zomrie maliar, zostanú po ňom obrazy. Keď zomrie spisovateľ, zostanú knihy. Staviteľ zanechá dom a remeselník predmety, ktoré vytvoril. Ale čo zostane po mágovi?

Táto otázka je zaujímavejšia, než sa na prvý pohľad zdá. Mágia totiž nie je iba súborom vedomostí uložených v knihách. Mág počas života pracuje s priestormi, predmetmi, rituálmi, ochranami a väzbami, ktoré vytváral možno celé desaťročia. Je preto namieste otázka, či smrťou človeka všetko, čo vytvoril, automaticky zanikne.

Mág vykoná rituál.

Pripraví priestor, sústredí svoju vôľu, vykoná všetky potrebné úkony a svoju prácu ukončí.

Potom čaká.

Existujú miesta, na ktoré vstúpime a necítime vôbec nič zvláštne. Sú pre nás iba priestorom – domom, miestnosťou, lesom, cestou či starou budovou. Potom však existujú miesta, pri ktorých máme pocit, akoby v nich minulosť celkom neodišla.

V mágii sa často hovorí o miestach, na ktoré sa vracajú duše mŕtvych. Ľudia ich označujú za strašidelné, hovoria o duchoch alebo jednoducho povedia, že „tam niečo je“. Takéto jednoduché pomenovanie však môže zakrývať omnoho zložitejší jav.