Milí priatelia, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som sa s Vami podelil moju ďalšiu skúsenosť v oblasti mágie. Nie som priateľom písmenok, preto budem, ako vždy, stručný.

My hľadáme budúcich reálnych mágov, nie manekýnov na maškarný ples. Treba si uvedomiť, že skutočne „imidž je vám nanič“, teda imidž mága ovešaného od hlavy po päty magickými znakmi a lebkami, je zbytočný. Ak niečo viete, treba prísť a dokázať to reálnymi skutkami, nie len slovami samochvály. Ak budete len rozprávať, čo všetko viete a kde kto vás volá a kam a načo, a pritom je to len váš vlastný sebaklam… Môže sa vám potom pritrafiť to, čo som raz zažil s Ašaratom. Stretli sme človeka, ktorý mu hovoril, čo všetko on už dokázal a aký je známy, pre koho každého už čo riešil. Ašarat ho celý čas počúval bez prerušenia a keď dotyčný skončil, spýtal sa Ašarata, či teda o ňom už počul. Ašarat zareagoval ako obvykle svojsky: „Áno, počul som už o tebe veľa, síce zatiaľ len od teba, ale počul som.“

V postojoch k smrti počas dejín spoločností vidieť zmenu, pretože na začiatku vývoja ľudstva sa človek veľmi nezamýšľal nad vlastným koncom. Až o niečo neskôr chápe sám seba ako smrteľného. Až na vyššom stupni vývinu sa vedomie dopracováva k predstave posmrtného života. Strach zo smrti u našich prapra predkov (asi až praľudí) bol spojený s rituálom prechodu, nebol to ten strach, ktorý pociťuje dnešný moderný človek.

Kto určuje kedy dohorí naša svieca? Je zato zodpovedná samotná smrť? Kde je dané, že práve tento rok, tento mesiac a v tento deň, a táto hodina je koncom? Či začiatkom? Prečo sa duše rozhodli byť narodené do tohto sveta?

Ako mi pomôže smrť likvidovať fenomén strachu?
Myslím, že jej „spoznaním“, pretože je pre nás neznáma. Spoznáme ju, až keď ju „zažijeme“ a je normálne, že veci ktoré nepoznáme v nás vyvolávajú úzkosť, obavy a nepohodu. Teda čoho sa vlastne bojíme, z čoho máme strach? Hlavne sa asi bojíme bolesti pri umieraní, teda utrpenia pred smrťou. Bolieť nás môže nielen telo, ale aj duša. Fyzická bolesť sa dá medikamentami zmierniť, ale zvládnuť bolesť duše je možno náročnejšie. Duša sa môže báť toho, čo ju po smrti čaká. Sú okamihy, keď je človek zraniteľný a závislý od pomoci iných. Dnes sa vyzdvihuje samostatnosť, úspech, mať veci pod kontrolou, no a toto je práve presný opak toho, čo prežíva človek, keď sa blíži k smrti.
Bojíme sa tiež prijať pomoc druhých, aj keď sa bez ich pomoci nezaobídeme.

Nastal očakávaný deň, ktorý by mal byť deň zmeny na ceste za poznaním tajomstiev a pravdy. Snažila sa som sa naňho vo svojom vnútri pripraviť a ladiť sa na túto udalosť. Tešila som sa na nový zážitok, emócie, pocity a aj nových ľudí, ktorých by mal priniesť.