Za zmienku stojí fakt, že prvá pitva pre overenie správnosti diagnózy úmrtia sa podľa dostup-ných prameňov uskutočnila na lekárskej škole v egyptskej Heliopole v 5. tisícročí pred Kristom.

Ľudia sa snažia na smrť nemyslieť. Snažia sa schovať pred touto dráždivou, znepokojujúcou myšlienkou ako pštros – zaboriť hlavu do piesku, a zdá sa, že tam nebezpečenstvo nehrozí … Najsmutnejšie na tom je, že každý človek, až príde jeho čas, pochopí nenávratnosť uplynulých cenných okamžikov, ale to je už neskoro, príliš neskoro … Smrť sa nikoho nepýta, či je dotyčný pripravený, ona prichádza väčšinou nečakane …
Rodíme sa, sme šťastní, darí sa nám, no zrazu sa „niečo“ udeje a musíme javisko opustiť. Opona spadla, naša hra života je ukončená. Nik nám netlieska, všetci plačú. Prečo svoju životnú rolu musí človek tak skoro ukončiť? Kto píše scenár?

Prvé slová čo ma napadnú je odpustenie v utrpení, pretože z magického hľadiska si treba obrazne povedané urobiť poriadok na stole. Pre lepšie pochopenie uvediem že počas životnej púte si všeličo pozbierame na seba a príde chvíľa kedy sa toho chceme zbaviť ale to zďaleka nie je také ľahké alebo či je to vôbec aj možné.

Za zmienku stojí fakt, že prvá pitva pre overenie správnosti diagnózy úmrtia sa podľa dostup-ných prameňov uskutočnila na lekárskej škole v egyptskej Heliopole v 5. tisícročí pred Kristom. Zmienky o takomto posudzovaní sa objavujú pred 2700 rokmi v starom Egypte, konkrétne Imhotep, kde bola vyvinutá aj technika balzamovania mŕtvol. V roku 1302 v Bologni a v roku 1600 v Prahe (slovenský rodák Ján Jessenuius) sa uskutočnila prvá historicky doložená súdno – lekárska pitva pre overenie správnosti diagnózy úmrtia.

Momenty bezprostredne pred smrťou majú svoje špecifiká. Často môžeme zrakom, alebo hmatom pozorovať zreteľné zmeny. Niekedy prichádza kóma a tiež momenty kľudu a pokoja.
Smrť má rôzne podoby, kým niektorí ľudia odídu z tohto sveta za pár minút, iní, naopak útrpne čakajú, že bude pre nich smrť vykúpením od mučivých bolestí.
Najťažšia kríza v živote je konfrontácia so smrťou. Ako vlastne toto umieranie skúmať, keď práve o ňom je takmer nemožné nejaké informácie získať?

„Realistická introspekcia je tiež dobrý nástroj na skrotenie ega. Musí byt však vykonávaná pravidelne a poctivo, bez príkras. Náš duševný svet sa mení každým dnom, každou novou skúsenosťou, takže toto je práca na celý život. Žiadne také, že raz som si už na seba posvietil, tak mám vystarané do dôchodku. Samozrejme, niektoré kľúčové vlastnosti človeka sa len tak zo dňa na deň nezmenia, ale treba mať stále niekde na pozadí hlavy spustený taký malý sken a nastavený alarm v prípade, že sa objaví nejaká novinka, ktorú treba zhodnotiť a zapracovať do celkového obrazu.“                                                                                              (VVK Tara 2020)

Neospravedlniteľný strach