Komfortná zóna je pre niekoho oddychom. A pre iného zas väzením. Ak ju chcete opustiť, jednou z prvých myšlienok vášho mozgu bude, že je to niečo nové. Idete do niečoho neznámeho. Prvým z krokov je byť sám sebou, snažte sa o to. Ľudia majú často pocit, že to, ak sa odlišujú, inak myslia, je pre iných neprijateľné. Pravda je, že väčšine ľudí ste ukradnutí. Priznajme si, čo je to byť „normálny“? Kto je normálny, viete mi takého človeka opísať? A úprimne, čo vám dá taký človek do života, čím vám ho obohatí? Nebude to vlastne dosť nudný človek? Nie je zlé byť tak trochu odlišný, aspoň kým sa okoliu nejavíte príliš negatívne. Ak sa cítite dobre, spokojne a slobodne, vtedy je oveľa pravdepodobnejšie, že sa vám podarí vyjsť zo svojej komfortnej zóny, je to lepšie, ako keď sa snažíte zapadať medzi tých „normálnych“, kráčať v stáde, byť ovečkou, ktorú skôr alebo neskôr proste začnú obmedzovať. Mali by sme načúvať svojmu vnútru, neraz nevenujeme dostatočnú pozornosť sami sebe a tomu, čo vnímame z okolia, preto je dobre, ak sa poznáte a vyznáte vo svojom vnútri. Čím lepšie sa dokážete spoznať, tým skôr odhalíte zmenu v okolí a jeho vplyvoch na vás. Len pozor, nepočúvajte ten negatívny hlas, čo sa objaví zvyčajne vtedy, keď stojíme pred niečím novým. Myšlienky na spôsob:

„Jedného dňa som sa prebudil.“ Tak nazvem ten stav. Zrazu si uvedomíte, že niečo nie je v poriadku… Hmmm… Nie, musím sa opraviť, vy si to vlastne uvedomujete už veľmi dlho pred tým. V tom momente, keď sa prebudíte, si len priznáte, ako veľmi ste na dne, koľko vecí potrebujete zmeniť. Že ste proste niekde zle odbočili. Ale jedno vám je jasné. Niečo s tým od tejto chvíle chcete robiť a budete hľadať cesty, ako, a už nie výhovorky, prečo nie. V tomto momente nemáte ešte ani len poňatie, čo budete robiť, či znova nezakopnete, ale veríte si o malý kúsoček viac. A to prvé maličké semienko zasiate na obrovských pláňach vašej mysle začalo púšťať korene. Tieto korene vám každým dňom vytvoria vo vašej mysli niečo nové.

Keď začnete skúmať a dávať mená svojim pocitom strachu a emóciám, dostávame sa už jednou nohou do inej roviny, kde si uvedomujeme, že niečo cítime, vnímame, že sa bojíme.

Strach pochádza už z jaskyne, vtedy bol veľmi potrebný, dokázal zachrániť a ochrániť ľudí v rámci pudu sebazáchovy. V mágii tento strach voláme intuitívny strach, ktorý nás nesmie ovládnuť. Môžeme niekde pracovať a zrazu niečo upúta našu pozornosť. Keď sa vám vynorí v mysli obraz, prinesie nám to istý vnem, ktorý sa premení v strach z neznámeho.

Mágia a jej rozsah sa len ťažko dá obsiahnuť len v jednom pozemskom živote. Mág na svojej ceste musí prekonať množstvo prekážok. Tou najväčšou na začiatku jeho cesty je on sám.

„Najväčší boj, ktorý musí mág zvládnuť je boj seba samého so sebou samým.“

(NVK Ašarat) 

Každý z nás, kto sa vydáva na cestu na Ohnivú horu, musí niekde začať. Na tom začiatku je jeho vnútro celé obalené a zaťažené. Určite vás napadlo, čím obalené, čím zaťažené? Odpovedať si ale môžete len sami. Najjednoduchšia odpoveď by bola – životom. Pod týmito slovom si môžeme konkrétne predstaviť každý niečo iné, tak, ako to naozaj pre každého z nás predstavuje niečo iné. Vrstvy, ktoré sú navrstvené na našom vnútri, ako jednotlivé vrstvy na cibuli, nás od nášho vnútra vzďaľujú, komplikujú nám cítiť energiu, upokojiť si myšlienky, kontrolovať si svoje emócie vnímať vlastnú dušu. Je len na nás, ako sa postavíme k práci so svojím vnútrom. Nazval by som to vyrovnanosťou a prijatím samého seba. Všetkého, kým sme, ako dobrými stránkami, tak aj tými menej príjemnými. Keď sa poznáme a sme si vedomí svojich nedostatkov ako aj silných stránok, môžeme obe tieto poznania využiť k tomu, aby sme mohli na svojej ceste napredovať.

Videl som však bezvýchodiskovosť danej situácie a tak som
sa radšej rozplynul na vzduch. Rozprestrel som sa nad obrovskú časť
sveta a tým sa skončila životná púť jedného z posledných pôvodných
majstrov

…ten kto bol