Mágia nie je iba o živote, prírode, živloch, ochrane či práci s vlastnou energiou. Ak chceme mágii skutočne rozumieť, skôr či neskôr sa musíme naučiť pracovať aj s tým, čo v mojom učení označujem ako mŕtvu energiu.
Pre mnohých ľudí je smrť hranicou. Pre mága je zároveň témou poznania.
Cintorín preto nemusí byť iba miestom smútku, náhrobných kameňov a spomienok. Z pohľadu našej magickej praxe je to priestor, v ktorom sa stretávajú stopy obrovského množstva ľudských príbehov. Radosti, bolesti, strach, láska, nenávisť, nenaplnené túžby i pokoj človeka, ktorý svoj život prijal taký, aký bol.
Sú obdobia v živote, keď má človek pocit, že sa proti nemu postavilo úplne všetko. Veci, ktoré ešte včera fungovali, sa začnú rozpadať. Prichádzajú problémy, sklamania, konflikty, strata istoty, únava a niekedy aj pochybnosti o sebe samom.
A podobné obdobia pozná aj človek, ktorý sa venuje mágii.
Mágia totiž nie je cesta, na ktorej človeka čakajú iba úspechy, poznanie, sila a príjemné skúsenosti. Kto po nej kráča dostatočne dlho, skôr či neskôr zažije aj obdobie, keď začne pochybovať o svojom smerovaní, o vlastných schopnostiach a niekedy dokonca aj o samotnej mágii.
Tejto téme som sa už v minulosti venoval vo viacerých príspevkoch. Dnes sa k nej však vraciam znova, pretože v rámci nášho chápania a skúseností Selekcie opäť vnímame javy, ktoré pripomínajú obdobia zvýšeného pôsobenia paralelných svetov na človeka a jeho magickú cestu.
A práve preto považujem za potrebné o tom znovu hovoriť.
Takýto vplyv totiž nemusí začínať ničím dramatickým.
Je to otázka, ktorú si skôr či neskôr položí nejeden človek zaoberajúci sa mágiou. Čo sa stane, ak mág prestane aktívne pracovať? Ak na niekoľko mesiacov či rokov odloží praktickú prácu? Zmiznú jeho schopnosti? A čo človek, ktorý sa k mágii vráti po desiatich či dvadsiatich rokoch?
Na túto otázku nemôžem odpovedať jednoduchým áno alebo nie. Aj moja vlastná skúsenosť mi totiž ukázala, že je potrebné rozlišovať medzi schopnosťami, vedomosťami, skúsenosťami a momentálnou schopnosťou prakticky pracovať.
Kedy sa vlastne z mága stane čierny mág? Je to vo chvíli, keď použije určitú techniku, vykoná konkrétny rituál alebo ho za čierneho mága označia ostatní?
Podľa mňa nie. Odpoveď musíme hľadať oveľa hlbšie – v samotnom človeku. Pretože aj mág je stále človek a rovnako ako každý iný má v sebe dobro aj zlo.
Keď sa povie mág, niektorí ľudia si predstavia človeka, ktorý dosiahol určitý stupeň poznania, ovláda svoje schopnosti a stojí akoby niekde mimo bežných ľudských slabostí.
Najväčším problémom magického úkonu nemusí byť jeho neúspech. Oveľa vážnejšia situácia môže nastať vtedy, keď sa rituál podarí človeku, ktorý ešte nevie zvládnuť jeho následky.
Mágia človeka odjakživa priťahovala aj preto, že v sebe nesie prísľub poznania niečoho, čo bežnými zmyslami nemusíme vnímať. Človek chce vidieť ďalej, pochopiť viac, dotknúť sa neznámeho a niekedy aj vstúpiť tam, kam sa väčšina ľudí nikdy neodváži.
Lenže každé otvorenie dverí má jednu nepríjemnú vlastnosť.
To, že ich dokážeme otvoriť, ešte neznamená, že ich dokážeme aj zavrieť.