Mágia nie je iba o vedomostiach, presvedčení alebo vôli mága. Ak ju chceme vykonávať dobre, potrebujeme aj dobré techniky. Práve technika je často mostom medzi tým, čo mág teoreticky vie, a tým, čo dokáže v skutočnej praxi vykonať.
Za desaťročia praxe som sa stretol s ľuďmi, ktorí mali množstvo teoretických vedomostí. Poznali pojmy, čítali knihy, vedeli hovoriť o energiách, astrále, rituáloch či rôznych systémoch mágie.
Keď však mali niečo vykonať prakticky, zistili, že samotná teória nestačí.
Zapečatenie priestoru patrí medzi magické úkony, pri ktorých si ľudia veľmi ľahko vytvoria nesprávnu predstavu o tom, čo vlastne znamenajú.
Keď niekto počuje, že mág „zapečatil priestor“, môže si predstaviť miestnosť, do ktorej už nikto nedokáže vstúpiť. Akúsi neviditeľnú stenu, ktorá človeka fyzicky zastaví.
Tak to však nie je.
Ak mág zapečatí miestnosť, sálu alebo inú časť priestoru, človek do nej môže normálne vojsť. Dvere sa samy nezamknú a nevznikne pred nimi žiadna fyzická bariéra.
Tejto téme som sa už v minulosti venoval vo viacerých príspevkoch. Dnes sa k nej však vraciam znova, pretože v rámci nášho chápania a skúseností Selekcie opäť vnímame javy, ktoré pripomínajú obdobia zvýšeného pôsobenia paralelných svetov na človeka a jeho magickú cestu.
A práve preto považujem za potrebné o tom znovu hovoriť.
Takýto vplyv totiž nemusí začínať ničím dramatickým.
V mágii sa často hovorí o sile, vôli, sebakontrole a schopnosti mága ovládať samého seba. Znie to pekne, ale po desaťročiach praxe to vnímam trochu inak.
Mág nikdy úplne neporazí svojich vnútorných démonov. Iba sa naučí s nimi žiť.
A možno práve toto je jedna z najťažších vecí, ktoré človeka mágia naučí.
Nemám pritom na mysli démonov ako bytosti, rituálne predstavy alebo niečo, čo prichádza zvonka. Hovorím o tom, čo si každý človek nesie vo svojom vnútri – hnev, závisť, strach, nenávisť, túžbu po pomste, pýchu, potrebu moci, žiarlivosť, krivdy, ktoré sme nedokázali zabudnúť, a myšlienky, za ktoré sa možno niekedy sami pred sebou hanbíme.