Nie všetko, čo sa nenachádza na internete, nikdy neexistovalo.

Úvodom: Tento príspevok zverejňujem mimoriadne, mimo bežného poradia pripravovaných článkov. Jeho téma je trochu odlišná od toho, čomu sa na svojich stránkach obvykle venujem. Rozhodol som sa však reagovať na informáciu, ktorá sa ku mne dostala, pretože sa týka histórie Spoločenstva Anách a samotnej existencie Selekcie.

Nedávno som sa dozvedel, že jeden z mojich kolegov zdieľal na Facebooku niektorý z mojich príspevkov. Ako to už na sociálnych sieťach býva, objavili sa aj kritické reakcie. Jedna z nich údajne spochybňovala nielen obsah príspevku, ale aj samotnú existenciu historického Spoločenstva Anách.

Vraj ide o výmysel, pretože o tomto spoločenstve nie sú dostupné informácie na internete.

V prvom rade chcem povedať, že každý má právo pochybovať. Každý má právo nesúhlasiť s mojimi názormi, s učením Selekcie alebo s tým, čo píšem o našej histórii.

Nemám s tým najmenší problém.

Ale medzi oprávnenou pochybnosťou a kategorickým tvrdením, že niečo nikdy neexistovalo, je predsa len rozdiel.

Čo vieme o vzniku Spoločenstva Anách?

Podľa tradície a informácií, ktoré sa v našom spoločenstve zachovali, vzniklo Spoločenstvo Anách niekedy okolo roku 1874.

Presné miesto jeho vzniku dnes nepoznáme. Nemáme ani úplné informácie o všetkých okolnostiach jeho založenia.

Vieme však z odovzdávanej histórie, že Anách nadväzalo na staršie Spoločenstvo Kamenná Ruža.

A tu musím byť opäť otvorený. Nevieme s istotou, či Kamenná Ruža bola prvým spoločenstvom tejto tradície, alebo či pred ňou existovali ešte ďalšie.

Nebudem si vymýšľať dátumy, mená ani historické udalosti iba preto, aby naša minulosť vyzerala dokonalejšie.

To, čo nevieme, jednoducho priznávame.

A myslím si, že práve takto by mal pristupovať k vlastnej histórii každý, kto ju chce opisovať zodpovedne.

Spoločenstvo Anách som osobne zažil

Na rozdiel od udalostí z 19. storočia existujú aj časti tejto histórie, ktoré poznám z vlastného života.

V období socializmu som sa zúčastnil menšieho stretnutia členov Spoločenstva Anách na zámku Vígľaš.

Bolo to niekedy okolo roku 1987. Zámok bol v tom čase v ruinách a na stretnutí nás nebolo veľa.
Zišli sa tam však kolegovia z rôznych kútov Slovenska vrátane mňa.

Nebola to žiadna veľkolepá udalosť, o ktorej by sa písalo v novinách. Bolo to stretnutie ľudí, ktorí sa poznali a patrili k určitej tradícii a bolo utajené.

Pre mňa je však dôležité niečo iné.

Nepíšem o Spoločenstve Anách iba na základe príbehov, ktoré mi niekto porozprával. Píšem aj o spoločenstve, ktorého činnosť som osobne zažil.

Samozrejme, moja osobná spomienka nie je pre nezávislého historika rovnakým dôkazom ako zachovaný dobový dokument. Ani to netvrdím.

Je však súčasťou môjho osobného svedectva a nemám dôvod ju popierať iba preto, že o nej niekto nenašiel zmienku na internete.

Svedectvá, ktoré sa zachovali medzi ľuďmi

Rád by som spomenul aj jednu udalosť spred približne desiatich rokov.

Prostredníctvom jednej našej kolegyne, ktorej už zosnulý otec bol podľa jej informácií členom Spoločenstva Anách, sme sa dozvedeli, že v tom čase mal ešte žiť ďalší člen, prípadne vyšší hodnostár Anách.

Táto informácia k nám prišla nečakane, bez toho, aby sme po nej cielene pátrali.

Žiaľ, napriek snahe sa nám nepodarilo získať na spomínaného človeka kontakt. Nemohli sme sa s ním preto osobne stretnúť ani zaznamenať jeho svedectvo.

Pre nás však bola táto informácia významná. Prichádzala z ďalšieho osobného zdroja a zapadala do histórie, ktorú sme poznali od svojich predchodcov.

Zaujímavé je aj to, že informácie, ktoré naša kolegyňa poznala z rozprávania svojho zosnulého otca, sa zhodovali s našimi poznatkami o obradných rúchach, ich podobe a používaných farbách. Išlo teda o konkrétne podrobnosti našej tradície, nielen o všeobecné tvrdenie, že Spoločenstvo Anách kedysi existovalo.

Práve táto zhoda bola pre nás mimoriadne významná. Kolegyňa priniesla informácie pochádzajúce od svojho otca, ktoré sa prekrývali s tým, čo sme poznali z vlastnej odovzdávanej tradície.

Je možné považovať takúto zhodu iba za náhodu? Samozrejme, niekto môže namietať, že ani toto nie je nezávislý historický dôkaz. To pripúšťam. Pre nás však išlo o ďalšie významné svedectvo podporujúce vierohodnosť histórie Spoločenstva Anách.

A práve takéto skúsenosti sú dôvodom, prečo odmietam tvrdenie, že naša história je iba niekým vymyslený príbeh.Začiatok formulára

Spodná časť formulára

Podobne vnímam aj stretnutie na zámku Vígľaš približne v roku 1987.

Zišli sa tam členovia z rôznych častí Slovenska vrátane mňa. Nebola to udalosť vytvorená dodatočne pre potreby nejakej dnešnej diskusie. Bola to súčasť nášho vtedajšieho života.

Áno, nemáme z tohto stretnutia verejne dostupné historické dokumenty, fotografie ani internetové záznamy. Existuje však zmienka v našej kronike a predovšetkým moja osobná spomienka na udalosť, ktorej som sa zúčastnil.

Pre nezávislého historika by bolo potrebné tieto svedectvá ďalej overovať. To si plne uvedomujem.

Ale pre človeka, ktorý na takomto stretnutí osobne bol, nejde o otázku, či sa udalosť vôbec odohrala.

Nie všetko, čo sme v živote prežili, sme fotografovali, zapisovali alebo zverejňovali.
To však neznamená, že sme to neprežili.

A práve preto odmietam predstavu, že história Spoločenstva Anách musí byť automaticky výmyslom iba preto, že sa o nej dnes nenachádza dostatok verejne dostupných informácií.

Prečo sa o nás za socializmu verejne nehovorilo?

Dnes si ľudia zvykli, že takmer všetko možno nájsť prostredníctvom internetového vyhľadávača.

Lenže svet pred štyridsiatimi či päťdesiatimi rokmi fungoval úplne inak.

V časoch socializmu nebolo samozrejmosťou ani vlastniť pevnú telefónnu linku. A už vôbec nebolo samozrejmé verejne prezentovať činnosť uzavretého spoločenstva, ktorého členovia sa venovali mágii a ezoterickému poznaniu.

Od roku 1948 až do spoločenských a politických zmien v rokoch 1989 – 1990 pôsobilo Spoločenstvo Anách v ilegalite. Jeho činnosť bola pred štátnou mocou dôsledne utajovaná. Stretnutia, vzájomné kontakty aj odovzdávanie poznania prebiehali v podmienkach, ktoré si dnešná generácia už len ťažko dokáže predstaviť. Kontakty medzi členmi boli náročné, obmedzené a často iba sporadické.

Nešlo pritom iba o obavy z nepríjemností. Niektorí z mojich vlastných učiteľov boli počas socialistického režimu väznení ako takzvané protištátne živly. Toto nie je niečo, čo poznám iba z historických kníh. Boli to ľudia, ktorých som osobne poznal a od ktorých som sa učil.

Napokon, ani ja sám som sa nevyhol prenasledovaniu a perzekúcii zo strany vtedajších štátnych a politických orgánov. Problémy sa začali už pri mojom úsilí dostať sa na školu a pokračovali aj počas štúdia, keď sa objavovali snahy zabrániť mi v jeho úspešnom dokončení.

Dokonca sa ma opakovane OV KSS odvolalo z funkcie miestneho predsedu Socialistického zväzu mládeže (SZM). Stalo sa tak až štyrikrát. Zaujímavé však je, že napriek týmto snahám ma mladí ľudia zakaždým opätovne zvolili do funkcie.

Tieto udalosti spomínam nie preto, aby som sa dnes staval do úlohy obete alebo si pripisoval nejaké zásluhy. Spomínam ich preto, aby si dnešný čitateľ dokázal lepšie predstaviť atmosféru doby, v ktorej sme žili.

Ak človek zažíval podobné zásahy do svojho života už pri štúdiu alebo pri pôsobení v mládežníckej organizácii, o čo väčšiu opatrnosť musel zachovávať pri činnosti v tajnom spoločenstve?

Aj preto boli naše kontakty obmedzené, stretnutia zriedkavé a informácie dôsledne chránené.
Nebola to romantická predstava o tajnom spoločenstve, ale každodenná realita života v podmienkach, keď otvorenosť mohla mať vážne následky.

A práve preto považujem za mimoriadne dôležité, že sa napriek všetkým prekážkam podarilo zachovať kontinuitu našej tradície až do vzniku Selekcie v roku 1995.Začiatok formuláraSpodná časť formulára

Za takýchto okolností bolo uchovávanie tradícií, udržiavanie kontaktov a pokračovanie vo výučbe mimoriadne náročné. Každá zbytočne zverejnená informácia mohla predstavovať riziko nielen pre jednotlivca, ale aj pre ostatných členov.

Keď sa dnes obzriem späť, považujem už samotné prežitie Spoločenstva Anách počas viac než štyroch desaťročí komunistického režimu takmer za zázrak.

A práve preto ma prekvapuje, keď niekto dnes argumentuje tým, že o nás nenašiel historické záznamy na internete. Veď naším vtedajším cieľom nebolo zanechávať verejné stopy. Naším cieľom bolo prežiť, zachovať tradície a odovzdať ich tým, ktorí prídu po nás.

To, čo dnes niekto považuje za nedostatok verejných dôkazov, bolo vtedy do veľkej miery výsledkom vedomého utajovania, ktoré malo chrániť samotných členov spoločenstva.Začiatok formulára

Spodná časť formulára

Spoločenstvo Anách nebolo organizáciou, ktorá by mala záujem o verejnú propagáciu. Práve naopak.

Jeho činnosť mala súkromný charakter a členovia nemali dôvod zverejňovať svoju príslušnosť.

Ani po roku 1989 sa všetko nezmenilo zo dňa na deň.

Mnohí ľudia boli opatrní. Po desaťročiach života v socialistickom režime ešte určitý čas pretrvávali obavy, či sú spoločenské zmeny skutočne trvalé.

Aj preto sme sa výraznejšie začali aktivizovať až v roku 1992.

Nebolo to preto, že by sme nechceli pokračovať v činnosti. Bolo to aj preto, že ľudia potrebovali čas, aby nadobudli dôveru v nové pomery.

A preto sa pýtam: Prečo by mala byť absencia internetových záznamov dôkazom, že spoločenstvo neexistovalo?

Neprítomnosť informácie na internete nie je dôkazom neexistencie historickej udalosti.

Rovnako však platí, že samotné ústne podanie nie je automaticky nezávislým potvrdením všetkých historických tvrdení. Preto vždy rozlišujem medzi tým, čo som osobne zažil, čo nám odovzdali predchodcovia a čo dnes dokážeme doložiť dokumentmi.

Treba však spomenúť ešte jednu skutočnosť, ktorá mnohé vysvetľuje. Členovia Spoločenstva Anách si svoju identitu chránili dokonca aj pred členmi samotnej Selekcie. Oni vedeli, kto patrí do Selekcie, ale členovia Selekcie nepoznali ich totožnosť. Okrem mňa nikto nevedel, kto konkrétne títo ľudia boli.

Až po mnohých rokoch som niektorým kolegom, ktorí sa zaujímali o našu minulosť, prezradil niekoľko mien bývalých členov Anách. Medzi nimi bolo aj meno človeka, ktorý v tom čase ešte žil a ktorého títo kolegovia osobne poznali.

Mohli ho teda osloviť a priamo sa ho opýtať na jeho minulosť. Neurobili to.

Rešpektovali totiž jeho želanie zostať v anonymite. Uvedomovali si tiež, že takýmto konaním by mohli prezradiť aj mňa ako človeka, ktorý im jeho totožnosť odhalil.

Stačilo im vedomie, že dotyčného osobne poznajú a že o ňom vedia, že sa počas svojho života skutočne venoval mágii. Táto informácia mala pre nich svoj význam aj bez toho, aby ho museli konfrontovať s jeho niekdajším členstvom.

Aj toto je súčasť našej histórie, ktorú treba pochopiť. Nie všetci ľudia, ktorí patrili k Spoločenstvu Anách, chceli, aby sa o ich príslušnosti niekedy verejne hovorilo. Utajenie bolo v mnohých prípadoch také dôsledné, že o ich členstve nevedeli ani najbližší rodinní príslušníci. Až do takej miery si členovia chránili svoju totožnosť a príslušnosť k spoločenstvu. Nebola to iba otázka zachovávania tradície mlčanlivosti, ale aj opatrnosti, ktorá sa počas desaťročí stala prirodzenou súčasťou ich života.
A my sme ich rozhodnutie rešpektovali.

Ak niekedy o členstve človeka nevedela ani jeho vlastná rodina, ako môžeme dnes očakávať, že o ňom nájdeme verejne dostupné záznamy?Začiatok formulára

Spodná časť formulára

Preto ani dnes nepovažujem za správne zverejňovať mená ľudí, ktorí si želali zostať v anonymite, iba preto, aby som niekomu na internete dokazoval pravdivosť svojich slov.

Úcta k našim predchodcom pre mňa znamená aj rešpektovanie ich súkromia a dôvery, ktorú do mňa vložili.

Stratené dokumenty Spoločenstva Anách

Nikdy som sa netajil ani jednou nepríjemnou skutočnosťou.

Po smrti jedného z našich členov, ktorý bol povolaním notár, sa stratili dokumenty a spisy Spoločenstva Anách.

Bola to veľká strata pre našu historickú pamäť.

Tieto materiály mohli obsahovať množstvo údajov, ktoré by nám dnes pomohli presnejšie rekonštruovať dejiny spoločenstva.

V tejto súvislosti však musím spomenúť aj jednu vlastnú skúsenosť. Niekedy okolo roku 1986 mi môj učiteľ jedného podvečera priniesol domov časť dokumentov a kníh Spoločenstva Anách.
Nasledujúce ráno si ich opäť vyzdvihol. Mal som teda iba veľmi krátku príležitosť tieto materiály vidieť a oboznámiť sa s nimi.

Napriek tomu je pre mňa táto spomienka mimoriadne dôležitá. O existencii týchto dokumentov a kníh totiž nehovorím iba na základe toho, čo mi rozprávali iní. Ja sám som ich mal možnosť vidieť na vlastné oči.

Samozrejme, po štyroch desaťročiach si nemôžem pamätať všetky podrobnosti ani presný obsah jednotlivých dokumentov. Môžem však ako priamy pamätník dosvedčiť, že takéto materiály existovali a že som sa s časťou z nich osobne stretol.

O to viac ma dnes mrzí, že sa tieto písomnosti nezachovali, respektíve že nepoznáme ich súčasné miesto uloženia. Mohli byť významným zdrojom poznania našej histórie.

Nie je to teda iba príbeh o stratenom archíve, ktorého existenciu poznám z rozprávania.
Je to aj moja osobná spomienka na dokumenty a knihy, ktoré som skutočne videl, hoci iba na jediný večer.

Začiatok formulára

Spodná časť formulára

Ich strata však neznamená, že sa automaticky vymazala aj existencia ľudí, stretnutí a udalostí, ku ktorým sa vzťahovali.

Ak sa stratí rodinná kronika, neznamená to, že rodina nikdy neexistovala.

Znamená to, že prišla o časť svojich písomných dejín.

A presne tak sa pozerám aj na stratu dokumentov Anách.

Nikdy som netvrdil, že máme všetko dokonale zdokumentované. Naopak, otvorene priznávam, že časť našej histórie zostáva neúplná.

Vznik Selekcie 22. mája 1995

V tradícii našich predchodcov existoval úzus, podľa ktorého malo približne každých sto rokov vzniknúť nové spoločenstvo, ktoré by nadviazalo na predchádzajúce.

Nešlo o mechanicky dodržiavanú storočnú lehotu, ale o tradíciu pokračovania a obnovy.

A tak vznikla 22. mája 1995 Selekcia, ktorá nadviazala na Spoločenstvo Anách.
Jej založenie však nebolo mojím vlastným nápadom či iniciatívou, ale uskutočnilo sa na základe požiadavky predstaviteľov Spoločenstva Anách.

Prvými prijatými členmi boli Mýtos a Lusu Fung, ktorý neskôr prijal meno Santo.

Od tohto dátumu sa začala písať samostatná história Selekcie.

História, ktorú už poznám nielen ako účastník, ale aj ako človek, ktorý stál pri jej vzniku a dlhé roky sa podieľa na jej vedení, výučbe a rozvoji.

Čo sme od Spoločenstva Anách prevzali

Pri opise vzniku Selekcie považujem za potrebné zdôrazniť jednu skutočnosť. Selekcia nevznikla na zelenej lúke a nezačínali sme úplne od nuly.

Od Spoločenstva Anách sme prevzali tradície, hierarchické usporiadanie a základné princípy fungovania spoločenstva. Nadviazali sme teda na systém, ktorý tu podľa našej odovzdávanej histórie existoval dávno pred vznikom Selekcie.

To však neznamená, že sme počas nasledujúcich desaťročí iba opakovali všetko, čo robili naši predchodcovia.

Samotné učenie, ktoré dnes v Selekcii odovzdávame, je z veľkej časti výsledkom mojej vlastnej dlhoročnej práce, skúmania a praktických skúseností. Súčasťou výučby sú však aj odborné práce ďalších kolegov, ktorí svojimi poznatkami obohatili náš systém.

A práve takto podľa mňa má fungovať živá tradícia.

Prevziať od predchodcov to, čo tvorí jej základ, zachovať kontinuitu a zároveň umožniť, aby sa poznanie ďalej rozvíjalo.

Selekcia teda nie je novým spoločenstvom bez minulosti, ale pokračovaním staršej tradície s vlastným, postupne rozvíjaným učením.

Za viac ako tri desaťročia sme rozvíjali systém výučby, zákony, obradný systém a rozsiahle študijné materiály, pričom sme zachovávali tradície a hierarchiu, ktoré sme prevzali.

Vznikli Knihy mágie, ktorých obsah sa v rámci nášho systému odovzdáva ďalším generáciám.

Spoločenstvo prešlo mnohými zmenami, zažilo úspechy, nezhody, odchody aj návraty členov, ale aj bolestné straty v podobe úmrtí našich kolegov a členov. Aj to patrí k životu každého spoločenstva, ktoré existuje celé desaťročia. Niektorí z tých, ktorí stáli pri našich začiatkoch alebo sa významne podieľali na našej činnosti, už dnes nie sú medzi nami. Ich práca, spomienky na nich a ich miesto v našej histórii však zostávajú jej neoddeliteľnou súčasťou.

Tak ako každé dlhodobo existujúce ľudské spoločenstvo.

A tu sa dostávam k otázke, ktorú by som rád položil tým, ktorí spochybňujú našu minulosť.

Aj keby niekto aj odmietol historické tvrdenia o Spoločenstve Anách, akým spôsobom by to malo znehodnotiť viac než 31 rokov existencie Selekcie?

Veď história Selekcie sa nezačína a nekončí tým, či niekto dnes dokáže nájsť dokument z roku 1874.

Jej existencia stojí aj na práci konkrétnych ľudí, ktorí ju vytvárali a vytvárajú od roku 1995.

Pochybovať je právo. Znevažovať nie je argument.

Neočakávam, že každý človek bude veriť všetkému, čo o našej histórii napíšem.

Dokonca ani nechcem, aby tomu ľudia verili iba preto, že to hovorím ja.

Pochybnosti sú prirodzené a otázky môžu byť užitočné.

Ale ak niekto vyhlási, že Spoločenstvo Anách je výmysel, bolo by správne rozlišovať, či tým myslí, že sa mu nepodarilo nájsť nezávislé dôkazy, alebo že má skutočné dôkazy o jeho neexistencii.

To sú dve rozdielne veci.

Možno tuším, odkiaľ niektoré podobné vyjadrenia prichádzajú. Možno sa mýlim.

Nechcem však špekulovať o konkrétnych ľuďoch ani o ich motivácii. Neviem, či za takýmito slovami stojí neznalosť, nedôvera, osobná nevraživosť alebo niečo iné.

A úprimne, ani to nepovažujem za najdôležitejšie.

Dôležitejšie je, či má dotyčný skutočný záujem niečo sa dozvedieť, alebo chce iba zosmiešniť prácu druhých.

Pretože znevažovať niečo, čo iní budovali celé desaťročia, je jednoduché.

Vybudovať vlastné fungujúce spoločenstvo, vytvoriť systém výučby, odovzdávať poznanie a niesť zaň zodpovednosť po celé desaťročia, to už vyžaduje podstatne viac úsilia.

Naše dvere k diskusii sú otvorené

Na záver by som rád povedal ešte jednu vec.

Ak má niekto otázky o Spoločenstve Anách, Selekcii alebo o našej histórii, prečo sa neobráti priamo na nás?

Naše kontaktné e-mailové adresy sú verejne dostupné.

Nemáme problém odpovedať na slušne položené otázky. Nemáme problém priznať, čo nevieme.
A nemáme problém diskutovať ani s človekom, ktorý s nami nesúhlasí.

Diskusia však musí mať určitý zmysel a základnú úroveň vzájomného rešpektu.

Nemám záujem o internetové hádky, osobné útoky ani o presviedčanie niekoho, kto si už vopred vytvoril nemenný názor.

Za seba môžem povedať iba toľko:

Spoločenstvo Anách je súčasťou mojej osobnej životnej histórie. Selekcia je súčasťou môjho životného diela.

Prvé si pamätám aj zo svojich vlastných skúseností. Druhé pomáham budovať už viac než tri desaťročia.

A nemám dôvod ani jedno popierať preto, že sa niekomu nepodarilo nájsť o našej minulosti dostatok informácií na internete.

História sa nestáva nepravdivou iba preto, že nie je úplne zdokumentovaná. Rovnako sa však nestáva dokázanou iba preto, že jej veríme.

Preto o našej minulosti hovorím tak, ako ju poznám, s vedomím toho, čo vieme, aj toho, čo zostáva otvorené.

A ostatným ponechávam právo vytvoriť si vlastný názor.

PS:

Tento príspevok nie je namierený proti konkrétnej osobe a nechcem ním otvárať žiadne osobné spory. Je iba vysvetlením našej histórie a reakciou na spochybňovanie existencie Spoločenstva Anách.

Ak niekto disponuje historickými informáciami, dokumentmi alebo poznatkami, ktoré môžu naše vedomosti o minulosti doplniť, rád sa s nimi oboznámim.

Históriu nemožno chrániť tým, že zakážeme otázky. Môžeme ju však chrániť tým, že na otázky budeme odpovedať pravdivo.