Intuícia sprevádza človeka prakticky počas celého života. Niekedy máme pocit, že určité rozhodnutie je správne, hoci ho nedokážeme rozumovo vysvetliť. Inokedy nás niečo varuje pred krokom, ktorý sa na prvý pohľad javí ako úplne správny. A občas jednoducho cítime, že by sme mali konať určitým spôsobom.

Mágia, intuícia, skúsenosti a realita nášho poznania

V mágii zohráva intuícia významnú úlohu. Mág sa počas svojho štúdia a praxe učí pracovať nielen s technikami, energiou a vlastným poznaním, ale aj so svojimi vnútornými pocitmi, skúsenosťami a schopnosťou vyhodnocovať situácie.

Lenže tu vzniká otázka, nad ktorou by sa mal zamyslieť každý mág bez ohľadu na svoj hierarchický stupeň.

Je intuícia skutočným poznaním, alebo iba výsledkom našich skúseností? A čo ak nás niekedy presvedčí o niečom, čo vôbec nie je pravda?

Po desaťročiach vlastnej magickej praxe som dospel k poznaniu, že intuícia môže byť veľmi užitočná, ale rozhodne nie je neomylná.

A práve o tom chcem dnes písať.

Intuícii dôverujem, ale nie som jej otrokom

Nikdy som sa netajil tým, že pri svojej magickej práci aj v bežnom živote dávam intuícii pomerne veľký priestor.

Mnohokrát som sa rozhodoval podľa vnútorného presvedčenia, ktoré som v danej chvíli nedokázal presne vysvetliť. Jednoducho som mal pocit, že určitá cesta je správna, že niečo mám urobiť alebo sa naopak niečomu vyhnúť.

A veľmi často sa ukázalo, že moje rozhodnutie bolo správne.

Lenže ak chcem byť voči svojim žiakom, kolegom a čitateľom úprimný, musím povedať aj druhú stránku veci.

Stávalo sa mi, že som svojej intuícii úplne dôveroval, a až čas ukázal, že som bol úplne vedľa.

Nebolo to často, ale stávalo sa to. A čo je ešte dôležitejšie, stáva sa mi to občas aj dnes.

Nepíšem to preto, aby som spochybňoval význam intuície. Píšem to preto, že nechcem vytvárať falošný obraz skúseného mága, ktorý po desaťročiach praxe už nemôže urobiť chybu.

Takýto obraz by nezodpovedal skutočnosti.

Keď je človek presvedčený, že má pravdu

Na omyloch intuície je zvláštna jedna vec.

Často si totiž vopred neuvedomujeme, že sa môžeme mýliť. Nemáme pochybnosti, necítime neistotu a niekedy sme dokonca pevne presvedčení, že náš vnútorný úsudok je správny.

Presne to sa stávalo aj mne.

Nerozhodoval som sa s vedomím, že možno robím chybu. V tej chvíli som svojej intuícii veril.

Až následné udalosti ukázali, že moje presvedčenie bolo nesprávne.

Práve tu vidím jedno z najväčších nebezpečenstiev, ktoré môže skúseného mága sprevádzať.

Čím viac skúseností človek získava, tým ľahšie môže nadobudnúť presvedčenie, že jeho úsudok je spoľahlivejší než úsudok ostatných. A keď sa mu jeho intuícia mnohokrát potvrdí, môže postupne prestať pripúšťať možnosť, že sa niekedy mýli.

Lenže počet rokov praxe nie je zárukou neomylnosti.

Ani vysoký hierarchický stupeň, ani množstvo zvládnutých magických techník, ani desaťročia skúseností nezaručujú, že každé naše rozhodnutie bude správne.

Presvedčenie, že máme pravdu, ešte nie je dôkazom, že ju skutočne máme.

Je intuícia poznaním alebo skúsenosťou?

Osobne sa prikláňam k názoru, že významnú úlohu pri intuícii zohrávajú naše skúsenosti.

Človek si počas života zapamätá nesmierne množstvo situácií, okolností, reakcií a súvislostí.
Nie všetky si dokáže vedome vybaviť, ale môžu ovplyvňovať jeho rozhodovanie.

Skúsený mág môže napríklad rozpoznať určité okolnosti oveľa rýchlejšie než začiatočník.
Nemusí pritom vedieť okamžite vysvetliť, prečo sa rozhodol práve tak, ako sa rozhodol.

To však ešte neznamená, že jeho intuícia predstavuje nejakú absolútnu pravdu.

Aj skúsenosti môžeme nesprávne vyhodnotiť. Môžeme si zameniť podobnosť dvoch situácií za ich totožnosť. Môžeme podľahnúť vlastným očakávaniam alebo prehliadnuť okolnosť, ktorá zásadne mení celú situáciu.

A preto si myslím, že intuícia by mala byť pre mága pomocníkom, nie neomylným sudcom.

Je rozumné jej načúvať, ale rovnako rozumné je overovať si vlastné závery a pripúšťať aj iné vysvetlenia.

V mágii totiž nestačí iba niečo cítiť. Dôležité je aj to, ako naše presvedčenie obstojí v realite.

Ani Najvyšší Veľkňaz nie je neomylný

Teraz sa chcem obrátiť predovšetkým na svojich žiakov, kolegov a na tých, ktorí raz prídu po mne.

Chcem, aby si jednu vec uvedomili nielen súčasní členovia Selekcie, ale aj budúce generácie nášho spoločenstva.

Ani Najvyšší Veľkňaz nie je neomylný.

Jeho skúsenosti, poznanie, hierarchický stupeň ani autorita neznamenajú, že vlastní absolútnu pravdu.

Ja sám sa pri mnohých rozhodnutiach spolieham na svoju intuíciu. Počas desaťročí mi mnohokrát pomohla a nemám dôvod prestať jej dôverovať.

Ale boli aj situácie, keď som jej úplne veril, bol som presvedčený o správnosti svojho úsudku a až čas ukázal, že som sa mýlil.

A otvorene priznávam, že sa mi to občas stáva aj dnes.

Nehanbím sa za to.

Hanbil by som sa skôr vtedy, keby som svoje omyly zakrýval len preto, aby som si zachoval obraz neomylného Najvyššieho Veľkňaza.

Pretože ak by som od svojich žiakov požadoval pravdivosť, otvorenosť a schopnosť priznať si vlastné chyby, ale sám by som tieto zásady nedodržiaval, akú hodnotu by malo moje učenie?

Nemôžem predsa učiť niečo, čím sa sám odmietam riadiť.

A nemôžem očakávať od svojich nástupcov odvahu priznať si vlastné omyly, ak by som im celý život predvádzal iba obraz svojej údajnej neomylnosti.

Odkaz tým, ktorí prídu po mne

Túto časť článku venujem osobitne budúcim Najvyšším Veľkňazom Selekcie.

Neviem, kto všetko bude po mne stáť na čele nášho spoločenstva. Neviem, akým skúškam budete čeliť, aké rozhodnutia budete musieť prijímať ani aké poznatky prinesie vaša vlastná magická prax.

Jedno vám však chcem odkázať už dnes.

Funkcia Najvyššieho Veľkňaza vám dáva zodpovednosť za vedenie spoločenstva, nie právo považovať svoje názory, rozhodnutia či intuíciu za neomylné.

Nebojte sa vlastných omylov.

Ak sa ja po desaťročiach magickej praxe a rokoch vo funkcii NVK nebojím priznať, že som sa mýlil a že sa mi to občas stáva aj dnes, potom sa toho nemusíte báť ani vy.

Nemusíte pred svojimi žiakmi predstierať, že poznáte odpoveď na každú otázku.

Nemusíte sa tváriť, že každé vaše rozhodnutie bolo správne.

A už vôbec nemusíte obhajovať vlastný omyl iba preto, že ste ho kedysi vyslovili z pozície Najvyššieho Veľkňaza.

Verím, že moje otvorené priznanie vám raz dodá odvahu byť rovnako úprimnými.

Aby ste nemuseli klamať svojim žiakom, kolegom ani ostatným členom spoločenstva.

Ale predovšetkým, aby ste neklamali sami sebe.

Pretože človek, ktorý si dokáže priznať vlastný omyl, má možnosť napraviť ho a pokračovať v poznávaní.

Človek, ktorý si svoj omyl odmieta priznať, sa postupne stáva väzňom vlastného presvedčenia.

A to považujem za oveľa väčšie nebezpečenstvo než samotnú chybu.

Ak som sa mýlil, nebojte sa ma opraviť

Chcem povedať ešte niečo, čo považujem za dôležité pre budúcnosť Selekcie.

Ak raz niektorý z mojich nástupcov dospeje k poznaniu, že som sa v niečom mýlil, nech sa nebojí môj omyl napraviť.

Nech nepovažuje moje slová za nedotknuteľné iba preto, že ich vyslovil Ašarat.

Nech sa nebojí prehodnotiť moje závery, ak nové poznatky alebo skúsenosti ukážu, že boli nesprávne.

Samozrejme, nehovorím o svojvoľnom menení učenia bez poznania a bez zodpovednosti.
Hovorím o poctivom hľadaní pravdy a o ochote priznať si, že aj naši predchodcovia mohli niečo pochopiť nesprávne.

Úcta k predchodcovi predsa neznamená povinnosť opakovať jeho chyby.

Ak budú moji nástupcovia vedieť rozvíjať to, čo som ich naučil, a zároveň opraviť to, v čom som sa mýlil, nebudem to považovať za zneváženie svojho odkazu.

Práve naopak.

Bude to znamenať, že učenie Selekcie zostalo živé.

Že sa z neho nestala zbierka nedotknuteľných tvrdení, ale poznanie, ktoré sa dokáže ďalej rozvíjať.

A presne o to som sa počas svojho pôsobenia usiloval.

Najväčšou chybou nie je omyl, ale jeho popieranie

Na záver sa vrátim k samotnej intuícii.

Naďalej jej budem dôverovať. Je súčasťou môjho rozhodovania a skúseností, ktoré som počas života získal.

Ale nikdy nechcem dospieť do stavu, keď budem presvedčený, že sa už nemôžem mýliť.

Pretože práve vtedy by som podľa môjho názoru prestal byť skutočným žiakom poznania.

Mág sa nemusí hanbiť za to, že niečo nevedel, nesprávne pochopil alebo sa pomýlil.

Mal by sa však zamyslieť nad tým, ak svoj omyl odmieta priznať napriek tomu, že skutočnosť ukazuje niečo iné.

A ak mám svojim súčasným žiakom a budúcim nástupcom zanechať ešte jeden odkaz, potom je to tento:

Nebojte sa povedať: Mýlil som sa.

Nebojte sa priznať, že ste niečo nevedeli.

Nebojte sa zmeniť názor, ak na to máte vážne dôvody.

A nikdy nepovažujte vlastnú autoritu za dôkaz vlastnej pravdy.

Pretože skutočná hodnota poznania nespočíva v tom, že si človek nikdy neprizná chybu, ale v tom, že sa dokáže poučiť aj z vlastného omylu.

Nech po mne nezostane predstava neomylného Najvyššieho Veľkňaza. Nech po mne zostane poznanie, ktoré sa nebálo vlastných omylov.

Ašarat, NVK Selekcie

PS:
V nasledujúcom príspevku s názvom „Magický denník – kronika vlastnej cesty mága“ sa budem venovať téme, ktorá sprevádza moju výučbu mágie už od jej úplných začiatkov. Vysvetlím, prečo svojich žiakov od prvej hodiny vediem k zapisovaniu poznatkov, skúseností, úspechov aj neúspechov. Priblížim tiež, ako sa z obyčajného poznámkového zošita môže postupne stať osobná kniha mágie, ktorá rastie spolu so schopnosťami svojho majiteľa a časom sa stáva aj súčasťou jeho magickej praxe. A uvediem aj konkrétny príklad kolegu Anubisa, ktorého dlhoročné zápisky sa stali cenným svedectvom o našej spoločnej minulosti. Možno vás tento článok presvedčí, že aj obyčajný zošit môže raz predstavovať jednu z najcennejších vecí, ktoré si mág počas svojho života vytvorí.

PS2:
Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
www.asarat.sk

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.skZačiatok formulára