Donatien, sedel v kresle a pozeral na tleljúce uhlíky v pahrebe. Jeho telo zmáhala únava a nedostatok spánku. Premýšľal nad rozhovormi, ktoré viedol s Claudeom. Stále sa vo svojich myšlienkach z dlhého večera pozastavoval pri momente, kedy sledoval Clauda, ako stojí pri otvorenom okne. Donatien od toho momentu nevedel dôjsť k záverom, ktoré by mu dávali jasnú predstavu, ktorú by dokázal akceptovať a pokojne zaspať. Po chvíli, sa jeho pohľad presunul ku oknu, pri ktorom stál nedávno Claude. Okno bolo zatvorené a v kresle pred ním nesedel nik. 

Neznámy.

“On ti je prazvláštny tvor. Pri stretnutiach toho veľa nenahovoril a pritom viem, že dlhé roky bol členom nášho rádu. Postupne ako stárol, menil sa a pritom mladol. Prišiel na mnohé techniky, ktoré sú mi dodnes neuchopiteľné. Dokáže sa spojiť so svetmi, na ktoré sa podarí napojiť len veľmi málo z našich súputnikov na tejto ceste. Život v tele ho obdaril pozoruhodným tajomným šťastím, ktoré mu pomáha aj v tých najtemnejších chvíľach, keď to ani len nečaká. Dodnes úprimne neviem, či tie sily vlastne riadi alebo ony jeho, každopádne s tými silami prirodzene žije od narodenia v neuvedomelom stave. Je to veľmi špecifické, pretože ešte nikdy som sa s nikým podobným, ktorý by v takej miere ovládal isté druhy mágie nestretol a vidíš, napokon si ma našiel.”

Tam niekde v hlbinách, za horizontom snov, za hranicami smrti, a pritom nie až tak vzdialený od života, si bdiem. Som mŕtvy alebo živý? A čo keď som už dávno mŕtvy a pritom som živý, len som si nie vedomý svojej kontinuálnej smrti v ktorej sa vždy a znova zrodím nevedomý a sám?

Ticho pretrvávalo a listy zo stromov, odviate vetrom, pokrývali niektoré časti hrobov na cintoríne mestečka Saint Martin des Noyers. Tma, ktorá pohlcovala otvorené oči ľudského tela ležiaceho v truhle, zakopaného niekoľko stôp pod zemou pohltila aj jeho vnútro. Zatvoril oči. Necítil nepokoj, dýchanie bolo mierne a plynulé. 

Písal sa neskorý večer tretieho septembra roku 1787. Claude sedel vo svojej komnate západnej bašty starého vidieckého sídla Château de la Grève. Sediac za barokovým stolom hĺbal pri víne a horiacej sviečke nad svojimi zápiskami z uplynulých rokov a chvíľami svoj tok myšlienok prerušoval pohľadom na otvorené okno a sledoval dážď.

Na úvod by som Vám rad milí kolegovia poprial všetko dobré v novom roku 2021.