I. časť – MVR Cháron: Môj deň zasvätenia, na ktorý nezabudnem

Pôvodne som tieto slová vôbec nechcel písať verejne. Bola to správa určená môjmu učiteľovi, skôr moje osobné zhrnutie dňa než text pre blog. No po zvážení som dospel k tomu, že možno má zmysel túto skúsenosť opísať.
Nie ako dôkaz. Nie ako snahu niekoho presviedčať. Ale ako úprimnú výpoveď človeka, ktorý niečo prežil a hľadá pre to vlastné pochopenie.

Ak mám byť úprimný, ten deň začal ako zvyčajne. A predsa nie.

Ráno vo mne bola neistota z toho, aký deň ma čaká. Niečo ma zobudilo ešte pred budíkom, akoby ma niečo samo vytiahlo zo spánku. Rýchlo som sa pripravil, vzal veci, ktoré som potreboval, a vyrazil.

Lily ma už čakala. Kúpil som nám na cestu kávu a vyrazili sme spolu. Bavili sme sa, rozprávali, a úplne prirodzene sme sa dostali aj k výučbe. Nebolo to nič oficiálne, skôr voľné pokračovanie rozhovorov, kde sme akoby nenásilne nadviazali tam, kde sme kedysi skončili. Mal som dokonca zvláštny pocit, akoby sa takéto spoločné cesty mali stávať pravidelnou súčasťou života.

Po príchode však už nebol priestor venovať sa tomu ďalej. A dnes si myslím, že to tak možno aj malo byť.

Takmer hneď po príchode sme sa pustili do príprav. Stôl, priestor, organizácia – veci, ktoré už poznám a v ktorých sa pohybujem prirodzene. Kolegyňa Vhiolynta ma oslovila ohľadom prípravy stola pre trojicu majstrov. Táto úloha je mi blízka, poznám ju, mám ju za tie roky v rukách.

Všetko išlo normálne.

A potom sa stalo niečo zvláštne.

Videl som na nej, alebo skôr cítil, že ma chce zapojiť, že so mnou chce dobre vychádzať, že všetko je v poriadku.
A potom som si všimol názov jej novej práce.

A tam prišiel moment, ktorý mnou otriasol. Prečítal som to ako Rozbíjanie intuície.

A v tej sekunde mnou prešiel strach. Nie obyčajný nepokoj. Nie nervozita. Ale hlboký, mrazivý, absolútny strach, ktorý človeka zasiahne až do tela.
Ten druh strachu, ktorý ma v poslednom období už niekoľkokrát takmer vyradil z fungovania.
Pritom som vedel, že objektívne nie je dôvod. Vedel som, že mi kolegyňa nechce ublížiť.
Ani nikto iný.

Ale telo reagovalo inak.

Prišlo mi fyzicky zle. Akoby mnou prešla vlna niečoho, čo ma chcelo zraziť na zem.
Niečo ako posledný výkrik, posledný pokus niečoho ma zastaviť.

A tam som sa rozhodol nepoddať.

Nasadil som si svoj majstrovský znak. Vytvoril ochranný kruh. Vedome som odmietol akýkoľvek vplyv, nech už prišiel odkiaľkoľvek.

A zvláštne – začalo mi byť lepšie. To všetko sa udialo len vo mne. Bez toho, aby si to niekto všimol.

Potom som sa znovu pozrel na názov práce. A vtedy mi došlo, že som to prečítal zle.

Nebolo tam rozbíjanie. Bolo tam rozvíjanie intuície.

Dokonca bolo úsmevné, že aj samotná kolegyňa to na chvíľu prečítala rovnako nesprávne.

Len som si v duchu povedal: „Rozvíjaj si Cháron intuíciu. To je presne to, čo potrebuješ.“

No zvláštny pocit, že ten deň je iný, zostal.

Počas celého priebehu som mal pocit, že niečo nesedí. Akoby niečo chýbalo. Alebo akoby sa niečo dialo inak než po iné dni. Nedokázal som to pomenovať.

Pri skúšobnom nástupe som dokonca na moment myslel, že volajú niekoho iného. A keď som sa pozrel Ašaratovi do očí, mal som zvláštny pocit, akoby v nich bolo napísané: „No poď, čo tam stojíš.“

Postupne som usmerňoval kolegov v trojici, ktorí mali s touto úlohou menej skúseností, a všetko išlo dobre.

Ceremónia začala.

Prvú trojicu sme zvládli. Druhú tiež. Kolega Anubis zapečatil priestor.

A potom po časti iného programu prišlo zasvätenie.

Najprv som sledoval Veľkňažnú Taru pri zasväcovaní kolegu Znachora. Vnímal som z nej obrovskú silu.
Som presvedčený, že teplota v miestnosti doslova stúpla.

A potom som predstúpil ja.

A tam sa všetko zmenilo.

Počul som Ašaratove slová. Opakoval som mantru. Ale už v tej chvíli som mal pocit, akoby som nebol úplne v bežnom stave vedomia.

Akoby som bol v inom priestore. Cítil som energiu. Stále silnejšie.

V jednom okamihu som mal pocit, že niečo fyzicky vstúpilo do mojej pravej ruky.

A potom som začal vidieť tváre.

Najprv známe.

Kolegyňa Vhiolynta.

Potom Aschera.

Anubis.

Tara.

Ašarat.

Dokonca Ašarat akoby bol oveľa mladší.

A potom ďalšie tváre. Úplne neznáme. Jedna z nich mi utkvela mimoriadne silno.

Muž.

Husté sivé fúzy. Starobylý vzhľad. Fúziky mierne vytočené nahor. Tvár, akoby patrila do čias Rakúsko-Uhorska.

Nikdy predtým som ho nevidel.

A potom ma Ašarat oslovil.

Akoby som sa prebral z omámenia.

Obrad skončil. Ale vo mne nie. Bol som úplne mimo. Omámený.

Akoby moje vedomie ešte stále niekde zostalo.

Neskôr som si uvedomil zvláštnu vec.

Keď ostatní spomínali svoje bolesti, najmä chrbát, zrazu mi docvaklo niečo zvláštne.

Mňa po prvýkrát po desiatich rokoch neporazila moja vlastná bolesť.

A to ma zarazilo.

Niečo sa zmenilo.

Som si tým istý.

Možno práve to bol ten zvláštny pocit, ktorý mi celý deň chýbal.

Po zvyšok dňa som fungoval akoby v hmle. Postupne som sa síce vracal, rozprával sa, fungoval, ale keď som sa neskôr dostal domov, prišlo niečo ďalšie.

Silná bolesť hlavy. Pocit, akoby sa mi myseľ mala roztrhnúť na viac častí. Bolesť pravej ruky a ramena.

Pocit, akoby môj mozog niekto vyžmýkal ako špongiu. Akoby mi chýbali hektolitre vody.

A predsa popri tom všetkom zvláštny vnútorný pokoj.

Jedna vec mi zostala v pamäti veľmi silno.

Keď som stál pred Ašaratom počas zasvätenia, počul som akoby sa niekde prudko zatvorila železná brána. Alebo akoby jej krídla narazili o stenu.

A vo mne sa niečo dokončilo.

Dnes ešte stále presne neviem čo.

Ale viem jedno. Niečo sa zmenilo.

A keď som počul kolegu Anubisa hovoriť o mne ako o človeku, na ktorom vidí obrovskú zmenu oproti tomu, kým som bol, keď som do Selekcie prišiel, pocítil som obrovskú hrdosť.

Ale aj vďačnosť. Vďačnosť za to, že to so mnou nikdy nevzdali.

Že Ašarat vo mne videl niečo, o čom som ja sám nemal ani tušenie.

Že to so mnou nevzdali ani ostatní.

Možno práve toto je jedna z najväčších vecí, ktoré si z toho dňa nesiem.

Nielen samotné zasvätenie.

Ale vedomie, že niekedy iní vidia náš potenciál skôr, než ho dokážeme vidieť my sami.

II. časť – Odpoveď NVK Ašarata na moju správu

Cháron, ďakujem Ti za veľmi otvorené a úprimné slová. Takéto veci sa nepíšu ľahko, zvlášť keď človek opisuje niečo tak osobné, vnútorné a ťažko vysvetliteľné. O to viac si vážim, že si sa rozhodol napísať presne to, čo si cítil, bez prikrášľovania a bez strachu z toho, ako to bude vyzerať.

Keď som čítal Tvoje slová, jedna časť ma zastavila okamžite.

Opis tváre toho neznámeho muža.

Muž s hustými sivými  vytočenými fúzmi a vzhľadom pripomínajúcim staré časy.

Pretože presne tento opis mi okamžite pripomenul jedného z mojich vlastných predchodcov veľkňazov.

A poviem otvorene niečo, čo môže niekoho prekvapiť.

Práve tento muž sa kedysi bol tým, ktorý ku mne prišiel ako prvý, keď ma po narodení priviezli z pôrodnice domov. A že práve on mal na mňa preniesť svoje schopnosti mága.

A áno – podľa opisov vyzeral presne tak, ako si ho opísal Ty, tak si ho presne pamätám.

Preto ma Tvoja skúsenosť neprekvapila tak, ako by možno prekvapila niekoho iného.

Pretože jednu vec hovorím dlhodobo.

Pri skutočných zasväteniach nikdy nie sme úplne sami.

Mnohí si predstavia zasvätenie ako obrad medzi učiteľom a žiakom. Ako presne stanovený postup, ceremóniu, slová, symboly a formálny akt.

Ja to však tak nevnímam.

Vnímam to ako pokračovanie línie.

Pokračovanie odkazu.

Pokračovanie duchovného dedičstva.

Pokračovanie cesty tých, ktorí stáli pred nami dávno predtým, než sme na túto cestu vstúpili my.

Som presvedčený, že pri niektorých silných zasväteniach môže byť prítomná celá plejáda predchodcov veľkňazov.

Nie ako lacná mystická predstava.

Nie ako rozprávka.

Ale ako živá kontinuita toho, čo bolo budované dávno pred nami a čo sa odovzdáva ďalej.

Nie každý to uvidí.
Nie každý to precíti.
Nie každý to zachytí.

A to je v poriadku.

No občas sa stane, že človek v citlivom okamihu zazrie viac, než by sám čakal.

A možno práve Ty si zažil jeden z takých momentov.

To, čo sa s Tebou dialo po zasvätení, sleduj pokojne ďalej, ale bez strachu a bez potreby všetko okamžite vysvetľovať. Niekedy človek potrebuje čas, aby sa proces usadil a aby pochopil, čo vlastne prežil.

Nie všetko treba okamžite analyzovať.
Niektoré veci treba najprv prijať.

A až čas ukáže ich hlbší význam.

Jedna vec je však istá.

To, čo si opísal, nie je len formálny zážitok z obradu.

Je to osobná skúsenosť človeka, ktorý prešiel hlbokým vnútorným procesom.

A ešte jednu vec Ti chcem povedať.

Keď si spomenul slová Anubisa o tom, akú veľkú zmenu na Tebe vidí oproti času, keď si do Selekcie prišiel, vedz, že to nebol len jeho pohľad.

Tú zmenu vidíme aj my ostatní.

A práve preto to s Tebou nikto nevzdal – a už vôbec nie ja. Dobre viem, čo som Ti pred desiatimi rokmi sľúbil, a svoje sľuby plním. Časť sa už naplnila. To, čo ešte zostáva, však závisí predovšetkým od Teba – kam až bude siahať Tvoja ambícia, vytrvalosť a vnútorná sila pokračovať.

Pretože niekedy človek sám ešte nevidí to, čo je v ňom ukryté, ale jeho učitelia to už dávno vidia.

A potom príde deň, keď to začne vidieť aj on sám.

Gratulujem Ti ešte raz k Tvojmu kroku, Majster Vyššieho Rádu.

Toto nie je len nový titul.

Je to ďalší krok na ceste, ktorú si si svojou vytrvalosťou zaslúžil.

Ašarat

PS:

Ak vás zaujímajú podobné témy zo sveta mágie, zasvätení a duchovného učenia, sledujte www.asarat.sk

Ak vás zaujíma aj zdravie človeka a prirodzené prístupy k vitalite, navštívte aj
www.prirodna-medicina.selekcia.sk