V Ašaratových knihách sa ukrývajú vrstvy poznania, ktoré sa neodhalia pri prvom čítaní.
Nie sú to knihy určené na jednorazové prebehnutie očami. Sú to živé učebnice mágie, mapy duchovných svetov a brány k hlbšiemu vedomiu, ktoré sa otvárajú postupne, podľa úrovne zrelosti toho, kto do nich nahliada.

Každý kvet skrýva tajomstvo zeme a každý plameň šepká reč nebies. Mágia je mostom medzi tým, čo vidíme, a tým, čo cítime. Ten most stavia trpezlivosť a láskavé srdce.

Mágia je pre mnohých záhadou. Niekto v nej vidí cestu k moci, iný formu duchovného poznania, a ďalší ju považuje za symbol tajomstva skrytého v samotnej podstate bytia.
V spoločenstve Selekcia však vnímame mágiu ako živý jazyk medzi dušou človeka a dušou Zeme, ako prúdenie vedomia, ktoré sa nedá vlastniť, ale dá sa ním stať.
Mágia nie je oddelená od života – je jeho odrazom, zrkadlom aj nástrojom premeny.
Každý, kto kráča jej cestou, sa učí prijímať zákony rovnováhy, zodpovednosti a ticha, pretože práve v nich spočíva skutočná moc mága.

Otázka, kedy sa spoločenstvo stáva sektou, sa objavuje znova a znova.
Ľudia, ktorí nepoznajú vnútorný život duchovných skupín, často hádžu všetkých do jedného vreca.
No rozdiel medzi duchovným spoločenstvom a sektou je zásadný – a spočíva v úmysle, v slobode a v úcte.

Kolegovia, rozhodol som sa načrieť do spomienok aj ja a ponúknuť svoj pohľad na tridsať rokov existencie Spoločenstva Selekcia.
Nepíšem tu všetky mená, no spomínam aspoň niektoré, ktoré sa nezmazateľne zapísali do našej spoločnej cesty. Každé jedno meno, ktoré sa v týchto riadkoch objaví – a aj tie, ktoré nie – bolo vo svojej dobe dôležité. Každý človek, ktorý cez Selekciu prešiel, zanechal stopu.

Každé zvonenie smrti je ozvenou večnosti. Pripomína nám, že človek nie je oddelený od celku, že keď sa jedna duša rozlúči so svetom, dotkne sa to všetkých, ktorí ešte kráčajú po ceste života.
Smrť nie je výnimkou, ale pokračovaním.
Je dverami, ktoré sa zatvárajú len preto, aby sa na inom mieste otvorili znova.