Tam niekde medzi kopcami, za ktorými zapadali posledné slnečné lúče, ktoré sa odrážali na hladinách morí, ktoré obmývali zem na ktorej sa rozplývali doliny a vrcholky na ktorých žilo z generácie na generáciu ľudstvo sa odohral nasledujúci príbeh.

V jednej z týchto mnohých dolín sedel na kúsku zemi starý mních, ktorý bol unavený a jeho myseľ bola už natoľko prázdna, že život, ktorý žil mu pripadal len ako povinnosť uvedomenia si bytia a dosiahnutia vrcholu, ktorý sledovala sila v ňom samom. Nemal ilúzie, sny, či túžby. On len bol a bol všetkým. Bol kúskom zeme na ktorej sedel, bol vetrom, dažďom, vrchom, či dolinou alebo morom. Bol zjednotený s fyzickým bytím a jeho telo bola len schránka, kde driemal napoly život a napoly smrť.

Znášal následky ľudstva spolu s ním, i keď mnohé situácie sa ho pritom zo života ľudí priamo netýkali, bol ich súčasťou. Cítil v jeho emotívnej forme bytia celé to fluidum emócií, ktoré sa vytvorili počas tých miliárd rokov tu v tejto paralele bytia na Zemi. On ako bytosť poznal prvopočiatok i koniec všetkých momentov, ktoré prebiehali v živote ľudí. Čítal v nich ako keby si niekto zabalil to najväčšie tajomstvo do priesvitnej krabičky a myslel si, že nik to nevidí. On videl všetko to, čo si každý schovával sám pre seba a nehovoril o tom. Cítil všetky predsudky, myšlienky, či prvopočiatky myšlienok, ktoré vznikali v útrobách ľudí, ktorý sa pohybovali okolo neho a sem-tam mu niekto hodil pár drobných do klobúka.

„Ľudia sú stratení“, pomyslel si mladík, ktorý išiel cestou z práce. Mnoho z nich má len fikcie a potrebuje ich k svojmu prežitiu a uchovaniu si tak základného pudu sebazáchovy a prežitia. Ich prázdnota v nich vyvoláva pochody, ktoré niekedy vedú k sebeckým sklonom, posmeškárstvu, zlomyseľnosti a napokon končia násilím. „Som idealista“, zašepotal, ale viem rozlíšiť ten opar, ktorý sa mi mnohokrát vyjavil nad hlavou. Skúmal som, bádal som v hlbinách duše, no mnoho odpovedí mi je nejasných. Tam vidím chlapíka, čo vychádza z banky a hreje ho pocit jeho vysokého účtu plného peňazí zo špinavých obchodov. Vidím matku, ktorá pre blaho svojej rodiny spáva s manažmentom vo firme, kde pracuje a cez slzy chodí každý deň domov a s úsmevom víta v dverách manžela s deťmi, ktoré dennodenne vozí po práci zo školy domov. Život je zvláštny a neistý, pričom smrť je istá a jasná, veď každý zomrie. I ten boháč, i tá matka a napokon raz aj tie deti.

Sme to len my, tí divní, zvláštni a našou vlastnou minulosťou prekliati, čo život nám je miestami na príťaž a smrť nám len tichým šepotom dýcha na chrbát a dáva nám čas, i keď ona sama oň nestojí.

Mladík v diaľke zazrel na kúsku zeme sedieť osamelého tuláka. Zastavil sa a začal sa na neho pozerať a rozviazal v sebe svoj vnútorný monológ.

„Hm, tomu je. Nikoho azda ani nemá. Ako žil, keď takto skončil. Bola to jeho vôľa, či niekoho iného, že takto dopadol? Neviem a napokon, môže mi to byť srdečne jedno. Veď koho zaujíma, ako žijem ja sám, ako ráno ťažko vstávam, keď viem, čo všetko ma čaká. Koľko hávede ma zas za deň napadne s tým kvantom zbytočností na ktorých tak ľudstvo ľpie a dožaduje sa ich. A všetky tie poučky zo škôl takých, či onakých, tie všetky vplyvy rodičov, prarodičov a pra pra neviem koho ako sa v temne slnečného dňa odrážajú v tých ľudských činoch je až neskutočne paradoxné. Ako ľudská hlúposť prekvitá, že by sme ju mohli aj exportovať do blázincov, kde pokoj nemá svoje miesto. Je to zvláštnosť, ktorú asi v ľuďoch nikdy nepochopím, pokiaľ nezomrie vo mne samom. Ani môj otec, ani moja matka, ani ich rodičia, prarodičia ani viera, či zvyky alebo náboženstvá nemôžu predsa ovplyvňovať môj život. A tak som odlúčený. Som mimo spoločnosti a začínam chápať tamtoho tuláka sediaceho na zemi. Sám, skormútení, so psom s klobúkom na zemi. Jeho oči prezrádzajú skrytú múdrosť, cítim to. Bdie, je to transformátor. Je to niekto, kto túži po odovzdaní toho, čo pochopil cez uvedomenie si vlastnej sily. Prešiel smrťou, na hmotnom ho to neberie a ani nemá k tomu väzby. Je iný ako je a pritom je to len obyčajný tulák. Prežil mnohé. Prešiel školami, múdrosťami, či návykmi jeho fyzického rodu, no napriek všetkému i systému a náboženstvám vďaka tomu všetkému pochopil. Pochopil tajomstvo o ktorom sa nedá hovoriť ani písať. Je to niečo, o čom ani netuším, pretože som ešte medzi živými. On už nie.
Je za vrcholkami a dolinami hôr. Je za horizontom slnka, mesiaca a morí. Je vetrom, vzduchom, zemou i vodou, skrátka je mnou samým.“

Muž ukončil svoje myšlienky. V tichosti a pokore podišiel k tulákovi a hodil mu 10 Eur do klobúka. Mráz mu prešiel pri tom momente po chrbte. Tulák na neho ani nepozrel, len šepotom poďakoval. Cestou domov muž premýšľal nad tým všetkým, čo mu išlo myšlienkami. Ako prichádzal domov, odomykal, tak ho v tom momente prekvapila jeho žena a deti. Usmial sa ako vždy. Cez slzy pozeral na svoju manželku, ktorá bola o niečo skôr doma ako bolo zvykom. Oznámila mu, že dala v práci výpoveď. Povedala mu večer o všetkom zlom, čo prežívala v práci a aj o tom ako spávala s tými, ktorí jej zvyšovali plat a pridávali odmeny. Prosila o odpustenie, prosila o šancu byť lepšou. Muž jej poďakoval za úprimnosť prednesenú v jej slovách. Postavil sa z postele a podišiel ku oknu v ich spálni. Pozeral von oknom. Padal teplý letný dážď a jeho myšlienky naberali začiatok konca starého života a pritom nového zmyslu v pochopení života. Otočil sa a pozrel sa na jeho ženu a prehovoril k nej: „Dnes som ťa videl. Bola si s jedným z nich v banke. Potom ste sa rozlúčili a každý ste šli svojou cestou. Zaujímavé na tom všetkom bolo to, že som absolútne nič nepociťoval, nevnímal. Bola si ženou ako každá iná a on bol mužom ako každý iný. Vieš o tom, že mi ľudia sme vlastne prázdny? Celé naše svety vytvárajú a napĺňajú len vzorce, ktoré vytvárajú ešte prázdnejší ako sme my sami. Nie je mi ľúto tvojich chýb, ani tvojich rozhodnutí, či tvojho života. Je mi ľúto ľudstva a v neposlednom rade seba samého.“

„Prečo?“ Opýtala sa ho jeho manželka.

„Prečo? Nuž pretože som len obyčajný tulák. Skrinka plná pravidiel, zásad, túžob, snov a ilúzií o tom, aký som, aká si a aký sme. Sme v podstate výnimoční práve tým, čo sme schopní za ten krátky život prežiť a zmeniť v samých sebe. Práve cítim, že môj čas dozrieva a budem sa musieť rozhodnúť, ako ďalej. Či budem človek ako si myslím alebo budem tulák.“

„Tulák?! Si normálny?! Si sa pomiatol?! Čo Ti na to povedia Vaši?! Čo povieš kolegom v práci?! Čo povieš mne a deťom?!“ s rúškom napätia sa ho pýtala žena v spálni.

„Neboj drahá, ja viem, čo im poviem. Poviem im o tom pomaly a postupne všetkým tak, aby to prijali bez toho aby sa ma niečo pýtali. Ja nepotrebujem utekať. Nepotrebujem sa schovávať. Nepotrebujem unikať mimo realitu. Potrebujem len nepotrebovať, a to nie na fyzickej báze. Teraz sa idem prejsť, dozri na deti, či je všetko poriadku. Ja prídem, pokojne si ľahni a spi. Nečakaj ma, prídem neskoro v noci, tak ako občas zvyknem prísť, a nejdem piť. A mimochodom, aby som nezabudol. Nad tou starou prácou si už nelám hlavu. Viem, že to skončilo. Ako som Vás videl a videl som ťa od neho pred tou bankou odchádzať, cítil som v tebe nekonečnú ľútosť, bolesť a slzy, ktoré ťa dennodenne sprevádzali cestou za mnou a našimi deťmi. Máš odpustené.“

Muž si dal kabát, zobral si klobúk a odišiel do nočných ulíc. Nasadol na metro a odviezol sa na opačný kraj mesta. Cesta mu trvala okolo dvoch hodín. Napokon vystúpil, našiel si v podchode miesto na ktorom rozprestrel svoj kabát, sadol si naň a pred seba hodil starý ošúchaný klobúk po svojom praotcovi.