Život je už raz prirodzene taký.
Na úpätí skaly v tme noci stojím. Pozerám dole, tam hlboko a premýšľam. Premýšľam nad tým všetkým čo som prežil a získal a či to všetko doposiaľ za to, čo som prežil stálo. Vietor fúka západným smerom no napriek tomu cítim tiché prísľuby východného smeru.
A tak ako celý tento pominuteľný život sa pomaly rýchlosťou míňa tento moment.
Mrazivý vetrík pofukuje popod stromami v parku. Na jednej z lavičiek pod nimi sedí starý muž a hľadí vôkol seba. Vychutnáva posledné momenty, ktoré si ešte môže zachytiť počas života. Je šťastný a naplnení poznaním. V živote prežil mnohé. Naučil sa ako život dať, no i ako ho vziať. Spoznal na vlastnej koži úskalia na púti za tým, čomu zasvätil svoj život. Nepozrel späť, všetko cítil a napokon nebolo už ani kam a za čím pozerať.
Vykročil si z domu cestou do práce. Ulica zíva a z jej úst sa vetrom nesú žlto-oranžové a červené lístie zo stromov, ktoré opadlo počas minulých dní.
Zľahka som fúkol do hladiny jazera.
Istú dobu pôsobil González v jednom mestečku, zvanom Matamoros kúsok od pobrežia. V tomto meste bola aj miestna krčma, kde sa občas stretával spoločne s Josém. Nedávno sa José dozvedel od Gonzáleza, že ho čakajú veľké veci a zmeny, ktoré s ním narobia divy, ale viac mu prezradí, až keď sa osobne stretnú v Matamoros.