Život je už raz prirodzene taký.

Odsudzujeme jeden druhého namiesto toho, aby sme si podali pomocnú ruku. Posudzujeme jeden druhého bez toho, aby sme mali úplne informácie o tom druhom. Kritizujeme druhých v oblastiach života v ktorých sami nemáme jasno alebo ich nemáme prebádané. Namiesto toho, aby sme sa od seba učili hrdo sa pozeráme do očí jeden druhému aby sa nikto náhodou neponížil tým, že niečo nevie. Pokračujem, a tak z blízkych sa stávajú vzdialení. No niekedy je lepšie byť asi vzdialený a potom v blízkosti je taký jedinec skôr vážený. Čím je človek človeku bližší, tým sa mu časom zdá byť všedný, stratí záujem poznať iné rozmery tohto vzťahu. Ľudia sú zvláštni a do tejto kategórie zrejme spadá každý z nás, pretože určite sa už každý z nás stretol s niečím z toho, čo som tu opísal. A tak možno práve prichádza doba, kedy by bolo fajn sa na moment zastaviť a urobiť si malú rekapituláciu a inventúru v pohľadoch na naše vzťahy okolo nás a hlavne naše osobné vnútorné postoje k sebe samému.

Nie je mi ľúto toho, čo som urobil, ale ma skôr mrzí to, že môžeme ešte veľa zmeniť ak sa dáme dokopy a bez spoločenských postavení, či iných predností jedincov sa vyhľadáme a nájdeme riešenie toho, ako zmeniť to, čo ešte môžeme stihnúť zmeniť, či respektíve zachrániť. Nemusíme meniť svet, ten žije svojím vlastným tempom a mení sa sám o sebe. Postačí to, prečo práve chodíme sem na túto stránku a to, čo nás skutočne spája. Určite to teraz trošku pociťujete, tie pocity.. áno to je ono. To hlboké a teplé miesto, ktoré každý tak tvrdo strážime a chránime pred každodenným životom plným útrap a starostí. Áno, sú tu aj radosti, ale mám pocit, že za posledné roky sme ich nie veľa spoločne prežili. A tak dovoľte, aby som si Vás dovolil týmto príspevkom vyzvať len k malému zamysleniu sa, či sme skutočne urobili to maximum aké si myslíme, že je potrebné nato, aby sme mohli dnes úprimne pozrieť jeden druhému do očí a povedať si vzájomne, že sme tí čo boli, sú a budú a to bez ohľadu na čas, priestor, či dobu v ktorej žijeme, prežívame, či snažíme sa žiť alebo podaktorí bojujú o dennodenné prežitie.

No i to je možno všetko len prirodzenosťou našich životov a rozhodnutí v nich. Ako sa však rozhodneme tento krát?