Mrazivý vetrík pofukuje popod stromami v parku. Na jednej z lavičiek pod nimi sedí starý muž a hľadí vôkol seba. Vychutnáva posledné momenty, ktoré si ešte môže zachytiť počas života. Je šťastný a naplnení poznaním. V živote prežil mnohé. Naučil sa ako život dať, no i ako ho vziať. Spoznal na vlastnej koži úskalia na púti za tým, čomu zasvätil svoj život. Nepozrel späť, všetko cítil a napokon nebolo už ani kam a za čím pozerať.

Mnohé z toho čo bolo už nie je a mnohé z toho čo bude sa ho už netýkalo, na to len prihliadal. Ako tak pozeral vôkol seba na ďalšej lavičke zazrel ako sedí pyšný starší pán s malým psíkom.

Ten hrdo pozeral na svet. Cítil sa ako niečo viac. Celý život túžil v svojom vnútornom deficite po uznaní a moci, aby ho ľudia obdivovali. To aj dosiahol. Zbohatol a v očiach niektorých ľudí sa stal malým bohom na zemi. Tento stav mu postačoval. Potreboval mať vnútorný pocit uznania, ktorý bol vyvolaný v jeho prípade peniazmi, ale sen sa mu naplnil.

Prichádzala zima a vetvičky konárov začínali pociťovať prvé náznaky mrazu. Vetrík si stále vial a popod konáre sa popri lavičkách prechádzal starší pár.

Starší muž pevne zovieral v ruke dlaň svojej manželky. Kráčali spolu pokojne. Ich šťastím boli ich krásne deti, ktoré spolu splodili a ich vnúčatá ktorých sa v zdraví a šťastí dožili. To všetko cítili a napĺňalo ich to ohromnou láskou, ktorú k sebe pociťovali. Boli to šťastní ľudia, ktorí napriek nepriazni osudu dokázali prežiť život vo vzájomnom poznaní, pochopení, tolerancií a láske.

Iné dlane o kúsok ďalej od chodníka v parku zovierali agresívne ranné noviny. Straší zanedbaný muž, ktorý páchol a nie len prírodou pripravoval oheň, aby sa mohol zohriať. Každé ráno vstával, aby sa stretol s jeho rovesníkmi z ulice a čím skôr mohli spoločne nájsť spôsob ako sa dosť k fľaši vína, či tvrdého. Boli to deti zabudnutia. Nechcené, no i hľadajúce iný druh slobody ako tí, ktorí si žili svoje sny v parkoch, či na uliciach. Týchto bezdomovcov už dávno prestal trápiť ten svet plný radostí a starostí. Oni, akoby uviazli niekde v medzi priestore a čase na prahu medzi životom a smrťou.

Osudy nás sú rôzne. Vždy máme šancu si ho vybrať. Keď sme si ho predurčili, tak ho máme mnohokrát problém pochopiť a prijať ho za svoj a tak žijeme v útrapách niekoľko desiatok rokov, pokiaľ v ňom neprebádame mnohé z hĺbok, ktoré sú príčinami utrpenia, ktoré vnímame ako zlo, či smolu, či silu, ktorá stojí voči nám. Iní tvrdia, že už niet návratu, niet sily na zmenu voči tomu všetkému, čo sa v zmysle vývoja ľudstva stalo. Stali sme sa bezdomovcami vo vlastnom svete a ak sa pýtate prečo, popremýšľajte nad tým v parku na lavičke, a možno Vás mrazivý vetrík ohreje a našepká Vám to tajomstvo.