Na úpätí skaly v tme noci stojím. Pozerám dole, tam hlboko a premýšľam. Premýšľam nad tým všetkým čo som prežil a získal a či to všetko doposiaľ  za to, čo som prežil stálo. Vietor fúka západným smerom no napriek tomu cítim tiché prísľuby východného smeru.

Sklamania, nešťastia, radosti, starosti i zahmlená budúcnosť. Rozložili sa za mnou na malej lúčke a začali si pri ohníku hrať karty. Hrajú žolíka. Otočil som sa späť a pozerám dole zo skál. Rád by som videl priezračné more, rád by som cítil čistý vánok vzduchu a rád by som stál na zelenej tráve. Vidím však len veľké, podo mnou sa rozprestierajúce mesto. Ľudia. Spoločnosť. Život.

Už dávno som odlúčený, i napriek tomu s nimi žijem. Už dávno som nepochopený, no napriek tomu sa ich snažím pochopiť a napokon už dávno som zatratený a napriek tomu sa prinavraciam, aby som prinavrátil späť to, za čo sme odsúdení.

Mnohí budú mať strach. Iní v ňom práve nájdu. Kto bude na ktorej strane? To je na každom. Na úpätí skaly stojím a začína pršať. Dážď mi steká po tvári a moje slzy nerozoznať od kvapiek, ktoré dopadajú na moje telo. Dýcham vzduch plný nečistôt, nevidím more ani zelenú trávu. Stojím a v rukách zvieram podivné papieriky. Pomaly sa otáčam a za mnou na malej lúčke nie ohníka ani otázok a nejasností minulých.

Otáčam sa opäť k západnému horizontu. Pozerám na svoje ruky a vidím v nich papieriky, ktoré púšťam k zemi. Ako sa tak rútia k zemi a otáčajú, rotujú tak poodhaľujú isté znaky. Boli to karty. Pretrel som si tvár a šiel som z toho miesta preč, dole do doliny späť do života, späť k ľuďom a k Vám.

Dážď pomaly ustúpil, tma zostala. Prišiel som domov. Ľahol som si do postele a prepadla ma následne myšlienka, aby som sa pozrel do vačku svojej ošumelej bundy. Našiel som tam zvyšky karát, respektíve len samých žolíkov. „To predsa nie je možné?“, povedal som si. Obliekol som sa a bežal som späť na úpätie hory, kde som predtým stál. Na obzore už svitalo slnko a ja som to začal pomaly celé chápať. Bol to sen. Sen o tom, aká je minulosť silná, a ako dokáže ovplyvňovať budúcnosť a pritom z prirodzenosti si len selektujeme to „podstatné“, čo v konečnom dôsledku vôbec tak nemusí byť, pretože v budúcnosti nás to môže doviesť práve do takejto perspektívy pohľadu na život, ako som uviedol v tomto príbehu.

Dobrú noc alebo žeby už dobrý deň?