Vykročil si z domu cestou do práce. Ulica zíva a z jej úst sa vetrom nesú žlto-oranžové a červené lístie zo stromov, ktoré opadlo počas minulých dní.

V diaľke pred sebou na horizonte vidíš horu. Na tej hore matne v tej diaľave si vzhliadol hrad. Tvoje oči ti zrazu začali slziť. Slnko a jeho jas ti zabraňuje tomu, aby si videl ostrejšie črty jeho hradieb. Pokročíš o pár krokov vpred. Medzitým sa však potkneš a spadneš na špinavú zem. Padol si, kolenami a rukami sa podopieraš. Hľadíš do zeme a rád by si opäť povstal, no tvoje zaslzené oči zalieva prach, ktorý sa vznáša vzduchom pričinením tvojho nepredpovedaného pádu.

Pri tom pohľade do zeme si uvedomuješ, koľko ťa toho ešte čaká, no zároveň cítiš, že postupuješ smerom k tomu miestu vysoko na horách. Nebol to tvoj prvý a ani posledný pád. Medzi miestom kde si a tým tam hore na kopci ich postretneš ešte mnoho, a to i na ceste z hradu. Pretieraš si zaprášené oči a pomaly vstávaš hore. Slnko zatienili mraky a v tej chvíli si už nie si sám. Postretol si sa. Postretol si sa v tom páde a vďaka tomu si povstal.

V tom čase, tam hore v útrobách hradu niekto bdie v tvojej duši a hľadá si tam miesto. Ty len z hľadiska života márne stojíš a pomalými krokmi kráčaš v pred smerom ku vysokým horám a svojmu hradu, ktorý tam niekde v diaľavách stojí. Začína pršať a ty si niekde na strmej ceste do hôr, kde sa márne pokúšaš ísť po stopách, ktoré si videl v hline lesnej cestičky. Dážď zmyl stopy, ktoré si sledoval a ty si zrazu zostal stáť. Vôkol teba nikoho, len tma a ticho. Zrazu si pocítil, ako ťa niekto sleduje. Obzrel si sa hore. Zbadal si tajomnú postavu s lampášom v ruke, ktorá len stroho pokrčila rukou k sebe a zmizla v tme. Po tvojej tvári stekali dažďové kvapky a v každej z nich akoby z teba opadali posledné kvapky všetkých tých sklamaní a radostí, ktoré si prežil tam v tom svete medzi ľuďmi. Tu si bol sám.

Les ako všetko pohltila tma. Ty si sa vydal ďalej na cestu smerom k miestu, odkiaľ kývala na teba záhadná postava. Ako si kráčal strmím kopcom hore, šmyklo sa ti a padol si opäť na kolená. Kalná voda stekajúca z vrcholkov hôr ti obmývala tvoje zničené ruky. Z lesa sa začali ozývať divné zvuky, ktoré ti začali postupne vytvárať chlad a husaciu kožu. Pocítil si ich. Boli to démoni lesa, ktorí sa ti smiali a poukazovali na tvoje slabosti. Cítil si zrazu obrovskú úzkosť. Tvoj hrad už nebol prioritou. Začal si vnímať boj, boj o prežitie. Pomaly si začal vstávať. Ako si sa postavil, zazrel si kus dreva na zemi poblíž teba, ktorý pripomínal palicu. Vzal si ho a začal si sa pomaly krok za krokom, opierajúc sa o drevo kráčať ďalej k svojmu cieľu. Dážď pomaly utíchal ako aj démoni, ktorí sa strácali s občasným vynáraním v šere noci. Mesiac na oblohe svietil jasno. Dorazil si k miestu, z ktorého na teba kývala zvláštna bytosť. Obzeral si sa, no nebolo po nej ani chýru ani slychu. Prepadla ťa obava. Pod jasom mesačnej noci si zrazu nevidel žiadnej hory a žiaden hrad. Dostal si strach. Začal si pomaly kráčať po malej lúčke na ktorú si sa dostal. Nikde nikoho, ani živej duše. Pozeral si sa a snažil si sa vidieť to, čo si videl tam dole, keď si sa snažil urputne vidieť svoj vysnení hrad v diaľave na vrcholkoch hôr.

Nevidel si však nič a pritom tak veľa. Začal si dumať v samom sebe. Posadil si sa na skalu, ktorá bola na lúčke. Ako si tak sedel a dumal si aj zaspal. Sníval sa ti sen, ako si šiel mesačnou krajinou. Pozeral si sa vôkol a cítil si v sebe nekonečný pocit pokoja. Bol si zmierený so životom i smrťou, bol si to ty, bol si sám sebou. Svet okolo teba bol plný krásy, mieru, zlosti a nenávisti. Bol taký, ako bol predtým, ale ty, ty si bol iný. Zrazu si sa vrátil na ulicu, kde si vykročil do nového dňa. Otvoril si oči a zistil si, že pozeráš na žlto-červené lístie, s ktorým sa pohráva jesenný vánok vetra. V diaľave sa týčili vysoké budovy a mestský život, ktorý ťa očakával. Neboli tam hory, ani hrad, ktorý si videl na úvode. Boli to tvoje sny, ktoré si niesol len ty sám v samom sebe. Otáčaš sa a cítiš stopy, ktoré si sám v sebe zanechal. Cítiš to, čo si vždy hľadal vo všetkom inom ako sám v sebe. Si to ty.