22
Jul

Moja úvaha nad sebou

   Odoslal Vhiolynta a zaradil do Postrehy, Príbehy

Niekedy si pripadám ako celoživotný zberač pocitov. Že iné tu ani nemám „na práci“, len poznať a spoznať každý pocit. Možno niektorý precítiť, možno do niektorého sa vcítiť… , niektorý si radšej nevšímať…

Doteraz som tejto téme nevenovala veľkú pozornosť, brala som to skôr ako súčasť života, že všetkým musím prejsť.
Hovorí sa, že myšlienka je ako raketa a emócia je palivo.
Myslím si, že sú v podstate dve základné emócie, láska a strach. Samozrejme, že pocity, city či emócie majú nespočetné množstvo odtieňov a nuansí.
Celý život vnímam, porovnávam,… toto je vhodné, toto nevhodné, zlé a dobré,…toto sa mi páčilo, toto nepáčilo, táto skúsenosť bola vhodná, táto na figu… túto už nechcem zažiť, toto by som si rada zopakovala a toto ešte nepoznám.
Čokoľvek si pomyslím, poviem (je jedno či potichu, či nahlas), počujem, vnímam, vo mne vyvolá nejaký pocit. Je to celý archív pocitov.
Veľmi skvelý pocit som mala pri výuke na cintoríne. Prechádzali sme medzi hrobmi a ja som cítila ako keby som kráčala vo vode, išlo sa ťažšie, „voda“ bola dosť „hustá“.
Preto si myslím, že pocity sú v prvom rade ovplyvnené naším „naladením“. To správne naladenie potom prinesie nevídané možnosti zase iných, nových pocitov.
Myslím si, že pocity nie sú ani dobré, ani zlé. Ich pravým zmyslom je jednoducho len nám ukazovať v akom stave sa v danej chvíli nachádzame, a teda čo si zhmotňujeme, priťahujeme. Pocity sú momentálny stav nášho vnútra a zároveň aj ukazovateľom, do akej miery sú naplnené naše potreby.
Čo s touto kopou pocitov, emócií na konci života urobím?
Učím sa vizualizácii. Cielené využívanie myšlienok na dosiahnutie akéhokoľvek cieľa. Pri Reiki a iných terapiách to používam. Teda vo chvíli, keď si predstavujem určitú vec, sa frekvenčne naladím tak, ako keby som danú vec už mala. Spočiatku sa mi stalo, že prišiel neúspech. Prečo? To som pochopila až tu na výuke, že tešiť sa a mať bežný strach nie sú najvhodnejšie pocity, emócie pri práci. Napísala som bežný preto, lebo ten intuitívny je veľmi potrebný. No a zase nový pocit. Pocit, ktorý ma posúva ďalej do nepoznaného a odkrýva nové.
Nie je vždy jednoduché zachovať neutralitu. Všetky pocity, emócie závisia od toho, ako sa cítim. Každé rozhodnutie robím na základe toho, ako sa cítim. To, ako sa cítim je reakciou na to, čo si myslím. Jedinou motivačnou silou v živote sú moje pocity.
To, ako sa cítim ukazuje aké sú moje vibrácie (akú energiu vyžarujem). Každá emócia, pocit má svoju vibráciu. To, čo považujem za emócie, je zážitok energie pohybujúcej sa v tele. Emocionálna energia je sama o sebe neutrálna. Je to iba pocit v tele, ale reakcia nášho vnútra je to, čo určuje či je konkrétna emócia pozitívna, či negatívna. Pocit je to, čo označujem ako hnev, radosť, strach… Je to moja interpretácia na emočnú energiu, čo jej dáva zmysel a polaritu. Ako pri Reiki. Emócie slúžia ako nosné vlny pre celé spektrum pocitov.
No a tu si uvedomujem potrebu tieto city, pocity a emócie vedieť spracovať. Kto neovláda svoje emócie, tak emócie budú ovládať jeho. Stará známa veta. Teda vnútorná harmónia nadovšetko.
A zase veľmi zaujímavé je vedieť si zvolený pocit pri práci s magickými vrecúškami navodiť.
Ale o tom je tu na blogoch písané veľmi podrobne a presne.
Ak som Vás aspoň trochu zaujala, mám z toho príjemný pocit…

Tento príspevok bol odoslaný v Streda, Júl 22nd, 2020 o 10:36 a je zaradený pod Postrehy, Príbehy. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. You can skip to the end and leave a response. Pinging is currently not allowed.

4 komentárov

 1 

Vhiolynta, zaujal ma Tvoj poznatok že si kráčala medzi hrobmi ako v hustej vode...Tento efekt sme zaznamenali s kolegom Theosom na cintoríne pred pár rokmi, bolo by zaujímavé zistiť čo to spôsobuje...

Júl 23rd, 2020 at 20:19
 2 

Ten pocit, kráčať vo vode, poznám aj ja, hlavne, keď sa rozhodnem z cintorínu odísť, akoby ma priestor nechcel pustiť. Plus ma niečo drží, ťahá, akoby obrovská žuvačka prilepená na môj chrbát, doslova sa musím odtrhnúť.

Júl 23rd, 2020 at 20:49
 3 

Snáď až tam na cintoríne sa zbavíme všetkých starostí a nánosov, ktoré nosíme so sebou.
Vaše pocity, že ste chodili, ako v hmle a podobne sú zase prejavom, že ste sa snáď naladili na energie a bytosti a i na mŕtvych na cintoríne. Lebo aj na cintorín sa dá prísť rôznymi spôsobmi. Ako civil- barbar alebo ako bytosť, ktorá chce navštíviť iné bytosti, ktoré sú tam pred nami o niečo skôr. Lebo aj my tam raz prídeme a zostaneme tam a spočinieme tam na "na večnosti."
Ak tam, ale takto chodíte naučíte sa správne chápať "záhrobie" a svet, ktorý nás všetkých čaká.

Vhiolynta a Chanik - super postrehy. 🙂 Chválim vás, ale si veľmi nezvykajte na pochvalu, aby vám ego nevyletelo vysoko. 🙂

Júl 24th, 2020 at 09:20
 4 

Keby sme nemali pocity, to by sa nám ale ľahko a bezstarostne žilo... priznám sa, že kedysi som si veľmi priala nič necítiť 🙂

Tie ľudské pocity sú niekedy riadna džungľa. A ovládať ich je majstrovstvo. Na to ich však najskôr musíme dôkladne poznať a vedieť rozlúštiť ich odkaz.

Lebo presne ako si, kolegynka, napísala, pocity nie sú ani dobré a ani zlé. Sú iba signálom, ktorý nás informuje, kde sa na našej ceste nachádzame, čo robíme a či by sme prípadne niečo mali zmeniť...

Júl 25th, 2020 at 12:22

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.