Tajomná noc predpovedala stret dvoch rozdielnych druhov rás rovnakého pôvodu. Stál som na úpätí skaly a pozoroval som lúku ktorá smerovala smerom od lesa podo mnou až do doliny. Tam niekde dole sme mali tábor. Naše hliadky boli rozmiestnené okolo lesa a sledovali každý jeden zvuk, ktorý by mohol predpovedať pohyb nepriateľa.
Mnohí sa občas pozastavia nad pojmom „vojna mágov“. Môžeme ho chápať z viacerých uhlov, avšak vždy takáto vojna má svoje pozadie a treba vedieť určiť druh vojny, na ktorý myslíme – môže to byť súboj dvoch ľudí, alebo boj mágov s inými bytosťami.
Obrázky na stenách vraj visia na háčikoch alebo na klincoch, tak mi vravieval starý otec, keď som sa ho večne pýtal, že ako je možné, že tie obrazy nepadnú a stále sú na stene. Bol som malý a zvedavý, ako dieťa.
V sne nechápal obraz samého seba, ktorý sa v tej chvíli začal pred ním tvoriť. Nespoznával sa. Stál sám voči sebe, no napriek tomu pociťoval, že to nie je on sám i keď niekde v diaľave samého seba pociťoval spriaznenosť.
Niekde vysoko na ohnivej hore stál hrad. Bola noc, ak sa to dá tak nazvať, keď tu pred jeho hradbami zastavil tmavý koč. Kočiš zoskočil z koča a pootvoril dvere. Zhmotnená prozreteľnosť vystúpila zhmotnená v tele muža zahaleného do habitu. V tom hrade bdelo zahalené nekonečno v podobe ľudskej odeté do purpurového habitu.
Bolo sotva pol piatej podvečer, keď zavolal priateľ menom Jozef. Jeho biblické meno predznamenávalo určitú súhru zhody náhod.
Občas sa zamýšľam, aké to je stáť voči sile, ktorá je silnejšia ako som ja sám, a tak zvažujem, že či práve ona je tou, ktorá ma má priviesť do záhuby alebo skôr naopak na vrchol svojho poznania a tým pádom stojím v skutočnosti voči sile úplne inej a mne veľmi známej a to voči sile seba samého.