Tu niekde začína ešte len príbeh. Na samom dne. Tam kde je chlad, tma a vrah. Vrah vlastného života, tela a všetkého čo ho s ním spájalo.
Ponáram sa do čiernych hlbín oceánu. Niet kam ujsť, pretože plť na ktorej som celú tu dobu prebýval hnije a pomaly sa rozpadá. Vnáram sa čiernymi vlnami a otočený hlavou k nebu pozerám na posledné lúče zlatistého slnka.
Čím menej kyslíku cítim po nadýchnutí v mojich pľúcach, tým viac pociťujem ako mi pribúda myšlienok. Zrazu sekunda trvá večnosť.
Tam niekde na pozadí tmy blikajú svetielka. Nie sú to sviečky ani svätojánske ohne. Sú to bytovky plné ľudí.
Opäť moment. Minulý, či ten budúci? Prítomný?
V tichom kútiku chrámu bdel v šedivom rúchu zahalený mních. Nevnímal čas, ani priestor. Cítil pokoj, ticho a jeho všemocnú silu Boha, ktorou bol naplnený celý ten chrám, v ktorého útrobách prebýval.
Človek sa mnoho krát v živote ohliada späť do svojej minulosti. Niekedy kvôli tomu čo tam nachádza a vidí, plače, inokedy sa zasmeje a teší no sú aj prípady, kedy by to radšej všetko nebol prežil. Ja verím, že potom, čo som dnes zažil sa s odstupom času pozriem na danú situáciu s úsmevom a vážnosťou zároveň a budem vďačný za moment, ktorý Vám dnes opíšem.
Opäť jeden z divných dní. Vonku prší a mne sa chce spať. Unavené oči pozerajú bezprostredne do monitora a hľadajú písmenká v ktorých sú odkazy zahalené tajomstvom. Každodenné a známe klišé. Je mi jasné, že žijem sám v svojom vlastnom stratení. A tí ostatní ako ja? Stratení?