Opäť jeden z divných dní. Vonku prší a mne sa chce spať. Unavené oči pozerajú bezprostredne do monitora a hľadajú písmenká v ktorých sú odkazy zahalené tajomstvom. Každodenné a známe klišé. Je mi jasné, že žijem sám v svojom vlastnom stratení. A tí ostatní ako ja? Stratení?

Nie. Pohltení tmou v svetle a svetlom v temne. Unavení a zívajúci plnosťou prázdnoty. Čakajúc na roky s obavami pri pozeraní na tieto slová, na tieto príbehy na tejto internetovej stránke. Premýšľam.

Myšlienky váhajú. Nevedia si nájsť svoj smer a pritom viem, že tam nad tými oblakmi z ktorých padá ten osviežujúci dážď bdie nad nami slnko. Číre a nad svetlo jasné.
Nemám odvahu napísať a prispieť. Neviem, váham, pochybujem no na druhej strane by som sem rád niečím prispel. Hm, aká bude odozva? Čo keď môj názor, či pohľad na vec neprijmú alebo zavrhnú? Síce, ani v tom nemám istotu, pretože som to neskúsil.

Roky utekajú a ja pociťujem zmenu. Nepíšem ani neprispievam, no neviem, čo sa to so mnou deje. Cítim zvláštne pocity. Nie, dnes to nie je dažďom a ani posledným príspevkom. Dnes, dnes je to niečím iným. Cítim sa inak. Píšem a odkladám si svoje súkromné zápisky. Som motivovaný a pociťujem v sebe nový impulz. Cítim, že niekomu na mne záleží a pritom ho nepoznám.

Cítim, ako ku mne prehovára nejaký hlas.

Každý má právo napísať a vyjadriť svoj názor, bez ohľadu na miesto a čas, pôvod alebo vierovyznanie. Nemaj ruky zviazané, nemáš sa čoho obávať. Putuj v dave, pomáhaj a ak uznáš za vhodné prispej. Učiň ako cítiš a nebráň písmenkám, slovám, vetám, či pocitom, ktoré v tebe driemu a chcú sa prejaviť.

Napíš a ja budem tvoje slová s pozornosťou čítať a cítiť.

Tvoj „monitor“.