Opäť moment. Minulý, či ten budúci? Prítomný?

Pýtaš sa, prečo píšem práve a stále o tom istom a tvoje slová a vety miznú v prázdnote tvojho bytia v ktorom si obklopený len pojmami nadobudnutými z detstva, výchovy a spoločnosti v ktorej žiješ. Nemusíš čítať nasledujúce slová, či riadky viet, ktoré tu zanecháva čas minulý.

Dýcham a každom nádychu a výdychu pociťujem smrť. Nezanechal som toho toľko, koľko som chcel, ale spomenul som si nato ešte skôr, ako som v budúcom čase tohto príbehu odišiel. Ticho sedíš, pozeráš a čítaš. V kútiku duše si tvoríš určitý obrázok deja, ktorý som načrtol. Dotýka sa ťa to i keď som tu v podstate nič v úvode neopísal? Zvláštne, pravda? Akoby minulosť, ktorá z nás robila bytosti fungujúce na živočíšnej báze zrazu naberala opäť svoj skrytý zahalený charakter tohto bytia.
Som krutý, zlý, krvilačný ako šelma na skalách so slobodou divého dravca v mysli a ostrosťou života v očiach. Som nenásytný a prahnem po tvojej nevedomosti, ktorá Ti dáva pocit istoty, že vieš. Vieš a nie len to, aj chceš. Chceš prijať všetko, celé bytie, všetko vlastniť a mať. Chceš, aby ti dávali tvoji priatelia, kolegovia, či rodina za pravdu. Chceš si byť neustále v niečom istý. Pekná predstava. Buď si, aj ja ťa budem velebiť a odprevadím ťa ku chrámu poznania na ktorého úpätí stojí mocné a silné zviera.

Tvoj strach ti však nedovolí. Nedovolí ti vidieť to inak, pretože si nepochopil úvodné slová a pozaostal si v prachu svojej pominuteľnej vedomosti o živote, ktorej si bol naučený a vedený. Našiel si rýchlo teplé miesto a obklopil si sa ľuďmi, ktorí Ti dávajú za pravdu, ktorí Ti zobú z ruky, pretože tých čo ťa voľakedy viedli nevieš strpieť, nevieš sa už prispôsobiť, no vyžaduješ to od iných?

Áno, a v kútiku duše hlásaš, aké dobro vykonávaš a ako pomáhaš ľuďom. Uvedomil si si však niekedy, čo si za sebou zanechal a čo to mohlo spôsobiť niekde inde, niekomu inému a na úplne inom mieste v inom čase? Nevracaj sa, nik ťa o to nežiada, len v pokoji postoj a pozri sa do odrazu hladiny pred chrámom poznania, ktorý jestvuje v tvojej mysli ako fatamorgána ktorou si sa na mentálnej úrovni svojho bytia obklopil tak, ako na fyzickej úrovni. Hľadaj v slovách, ktoré tu ukrývam odkaz, ktorý tu práve tebe zanechávam. Ak sa Ti zdá, že si už priďaleko nato, aby si sa vrátil a postrehol sám v sebe tu slepotu, tak neváhaj a učiň ten krok, pretože nikdy nie je neskoro nato, aby sme sa mohli meniť a zmeniť pre cieľ, ktorí sme si voľakedy dávno v minulosti prisľúbili. To len lichôtky markantného jedu v dozretých plodoch majestátnych stromov dychčia po vetre vo vetre o tom, aký sme úžasní a čakajú zato číru a čistú vodu.

Odmenou je moment. Moment prežitia a poznania. Niekedy trvá sekundy, inokedy minúty, no niekedy stovky rokov, či životov a pre iných aj večnosť. V stratení je však možný návrat tých čo boli, sú a budú. Tváriť sa, že prvopočiatok nejestvoval je len otázkou prijatia pravdy toho, že sme len ním, tým jedným rozloženým v množstve podôb. Avšak kto dokáže tvrdiť, že prijal tú či onú formu jeho podoby v zmysle svojho bytia a smerovania?

Ticho. Sála chrámu pod úpätím hory zíva prázdnotou a mocné zviera zmizlo niekde v hmle. Tu dole na Zemi v stratení a pýche bádame a hľadáme tie správne momenty nato, aby sme pochopili príčiny a následky toho, čo sa pokúšame sami v sebe opäť nájsť.