Tam niekde na pozadí tmy blikajú svetielka. Nie sú to sviečky ani svätojánske ohne. Sú to bytovky plné ľudí.

Navodzujú si svetlom deň a tmou noc a to iné, divné, čo je lepšie prespať. Iní z nich si práve noc menia za deň a svetlo za tmu, aby splynuli v šere noci spolu s ňou. Tam kde pramení život stojí aj smrť, no inak tomu nie je ani v opačnom prípade. A tak tajuplne som si na moment prisadol ku studničke odkiaľ to všetko z predchádzajúcej vety pramení.

Sedím a premýšľam. Čas mi mizne a stráca s oparom noci. Všade vôkol mňa vládne ticho a pokoj. Keby tu však niekto momentálne bol z mojich blízkych, či známych, zrejme by sa necítili tak pokojne ako ja. Bádali by v myšlienkach a pochybnostiach z pocitov, ktoré by tu na tomto mieste pociťovali.

Nuž som to ja vo svojom svete. Plnom zvláštnosti, divných myšlienok, medzi ktorými sa nájdu sporadicky aj nejaké tie ľudským pohľadom jasné, logické a známe. Tie ma však momentálne netrápia. Moja ľudskosť si odskočila pobehať so psom po lúke neďaleko studničky. To už smrť a blízkosť hrobov vo mne vzbudzuje záujem zamerania svojej koncentrácie. Povrch zemský je plný pochýb a zbytočných márností dôležitých pre poznanie a pochopenie sa. I keď aj to je časť cesty, je to len časť, neznamená to všetko a nie je to métou posudzovania studničky pri ktorej sedím a prepínam.

Studnička nesúdi, tá je, existuje a je nemenná. Jedine zmeny, ktoré vyvodzuje pozostalá myseľ duše človeka vzbudzuje dojem toho, že žijem a mám ilúzie o tom, že som normálny a bežný človek. Tento spôsob kontextu chovania si však moja časť podstaty ponechala pre zmenu odložený na poličke, kde mám okrem iného knižky z antikvariátu.

Jemný vánok chladného vzduchu predznamenáva príchod niečoho, čo by iní radi ovládli, no nemôžu, pretože jediná forma ovládnutia tej sily je sa jej poddať. Prichádza pomaly a isto. Dotýka sa ma a ja ju preciťujem. Je mnou.

Niekto, niekde v tom malom svetielku, umelom a tak zvláštnym spôsobom pripomínajúcom si deň bdie. Premýšľa, trápi ho jeho dnešný deň, všetky jeho výhry a prehry. Medziiným ho trápi aj moja fyzická schránka a jej vibrácie, ktoré si v nej evokujem. Pri týchto myšlienkach sa teší, no zároveň smúti. Nevie, čo si má o mne myslieť. Nevie. To je skutočnosť, holý fakt.

Tu a teraz však pramení život a smrť. To je tiež holý fakt. Je tma, ďalší fakt. Mám sa nad tým všetkým ešte tu a teraz pozastavovať? Nie. Plyniem ďalej a bdenie toho človeka vnímam ako impulz, ktorý som zachytil na pocitovej báze, bodka. Prijatie faktov toho, kto je aký je zdĺhavý proces. Vývoj síl v človeku a v bytostiach od studničky je diametrálny i keď môže nadobudnúť rovnakých účinkov v závislosti načasovania a momentu spustenia. A tak si radšej vo svetle izbičky číta knižku a premýšľa nad životom, ktorý prežil. Sila v ňom prežíva len z momentu na moment, nezdržiava sa, pokiaľ ju on sám nenavodí alebo neevokuje podľa potreby. Ostatní spolubývajúci v bytovke kde býva ani netušia, či je alebo nie je doma a či vôbec žije. Je ako mŕtvy a pritom medzi živými.

Voda zo studničky čím ďalej tým viac chladne a človek čítajúci v teple domova knihu pomaly zaspáva od únavy. Cíti sa zronene zo spomienok na iné svety, kde voľakedy prebýval a prístup sa mu časom stratou jeho vlastnej sily zatarasil. Prichádza čas obnovy.

A tak, sám sediac na kameni pri studničke som na chvíľu zabudol. Letel som ako dravec vysoko v paralelách priestorov a časov. Vzhliadol som sám seba, niekde tam v tme, kde svetlo pripomína deň a splietol som si ju s nocou, niekde tam, kde mojim dňom je noc, keď zaspávam nad nedočítanou knihou o studničke života a smrti.

Dobrú noc.