V miestnosti na drevenej stoličke sedel mladý Arion. Dlho zvažoval, ako sa rozhodne.
Prázdny list na stole pri horiacej svieci zíva svojím obsahom a prázdnotou. Kožené kreslo, pohár nedopitého vína a prázdny pohár neprítomného pána, ktorý neprišiel. Horkosť a trpkosť osudu lieta izbou a hľadá si svoje miesto, ktoré nevie tu na Zemi nájsť. Spriaznená duša žije v stratení a do prázdneho a nedopitého pohára nemá kto doliať červeného vína.
Keď úplnok noci predznamenával tmavú noc a pomaly blížiaci sa deň, sa pozerám na jasnú oblohu, tam nahor, smerom ku hviezdam. Bolo ich veľa, tak ako veľa je aj Vás. Lekno upadajúce ku dnu svojho jazierka na ktorom doposiaľ svietilo a žiarilo sa prudkou rýchlosťou blížilo na dno jazera. Hviezdy žiarili a hladina jazierka bola pokojná.
Jeden letný podvečer sme sedeli so starým cigánom na priedomí, popíjali silnú kávu a debatovali o živote.
Lampa v kúte izby hreje svojím svetlom, ktoré pripomína teplo domova. V hrnčeku si vytvára svoje vlastné teplo horúca voda, ktorou bol pre chvíľou zaliaty bylinkový čaj z čerstvo nasušených byliniek.
Tam niekde medzi kopcami, za ktorými zapadali posledné slnečné lúče, ktoré sa odrážali na hladinách morí, ktoré obmývali zem na ktorej sa rozplývali doliny a vrcholky na ktorých žilo z generácie na generáciu ľudstvo sa odohral nasledujúci príbeh.
Joachim bol zvláštny chlapec. V mestečku, kde sa narodil ho väčšina ľudí považovala za podivína pritom len málokto ho skutočne poznal, či chcel spoznať. Preto som sa pokúsil vytiahnuť Joachima na kávu, aby mi prezradil nejaké myšlienky o hudbe a zvuku.