V malebnom tichu izbice si kreslím obrázok. Začínam hlavou a postupne prechádzam do ďalších kontúr postavy. Premýšľam nad mužom a ženou. No napokon nepokračujem v kreslení siluety podľa výberu pohlavia. Dokreslil som ceruzou postavu a odmlčal som sa v myšlienkach.

„Ako nakreslím tomu človeku dušu?“ Zamyslel som sa.

„Nakreslím ju ako kruh vôkol tej siluety? Či skôr ako štvorec, obdĺžnik alebo trojuholník? Hm, zvláštne, prečo by som ju mal nejako takto ohraničovať obrazcami? A vlastne má nejaké hranice?“ Začal som hĺbať.

Silueta a jej čierne kontúry zívali na bielom liste prázdnotou. Muž, s preloženými nohami cez seba a držiaci v rukách ceruzku bdel ako bude pokračovať v kreslení duše, ktoré si zaumienil nad daným obrázkom.

Myšlienky v izbe stuhli ako mráz, keď očarí holé stromy niekedy na prelome jesene a zimy. A tak sa náš dnešný hrdina príbehu vybral von z domu po inšpiráciu, aby dokončil za počaté dielo.

Vonku vial chladný vetrík, ktorí predznamenával aj príchod oblačnosti. Muž v menčestrákoch si obliekol na jeho voľnú košeľu rolák, a následne si dal na seba dlhý čierny plášť a klobúk. Vyšiel z domu na ulicu na ktorej vyrastal ako dieťa. Kráčal pomalým krokom a úzkym stiahnutím viečok pozoroval očami svet vôkol seba.

Počas jeho prechádzky stretával veľa známych, kamarátov a priateľov, ktorých už roky nevidel. S každým prehodil niekoľko viet s úsmevom na tvári a pokračoval ďalej s pokojom Budhu vo svojej ceste sa odhalením myšlienky, ako nakreslí siluete človeka dušu. V diaľke jeho zorného uhľa pohľadu zazrel park, ku ktorému sa následne vybral. Prekročil bránku a štrkom vysypaná cestička v parku predznamenávala zmenu tichej chôdze. Muž pociťoval pri každom kroku jemný zvuk o seba narážajúcich kamienkov, ktoré sa vplyvom jeho tlaku chodidiel opierali jeden o druhý.

„Je to zvláštne, ako tlak občas spája a núti opierať sa o druhého.“ Pomyslel som si, pri chôdzi na chodníčku v parku.

Jazierko a pri ňom lavičky. Muž sa usadil na jednej z nich a pozeral na ľudí brázdiacich parkom. Hĺbal nad tvarom duše, nad jej skutočným obrazom stelesňujúcim jej podstatu, ako keď človeku prikreslite krivky tváre, oči, nos, ústa, vlasy, prípadne bradu. Tak aj on chcel niečo dokresliť do tej siluety človeka zívajúcej prázdnotou, ktorá odpočívala na kúsku bieleho papiera, ktorý si odložil na stolíku pri okne predtým, ako sa obliekol a odišiel z domu von do ulíc predvečerného Londýna.

Psy v parku venčili ľudí. Voňali a nachádzali stopy v ktorých rozlišovali svojich druhov. Ľudia sa len okolo nich točili ako v stratení a nepoznaní nie len svojich vlastných druhov ale ani samých seba. Skľúčenosť a namaľované úsmevy ich životných ilúzií boli menej reálnejšie ako ten štekot a vzlykot psov, ktoré prejavovali to, čo ich majitelia dusili. A tak sa majitelia škrtili a trýznili pomaly a postupne vo svojich vlastných obojkoch a okovách života do ktorých sa dostávali. A on, sediaci sám na lavičke hľadal zblúdilo v očiach zorný uhol, ktorým by zachytil dušu, tú, ktorú by zakreslil do obrázku, ktorý nedokončil.

Lopta naháňajúca deti si poskakovala a lietala v odraze lámp, ktoré osvetľovali malé ihrisko v parku. Tá žartovná guľa sa bavila spolu s deťmi, ktoré boli hravé a robili všetko s maximálnym nasadením, aby dodržali pravidlá nejakej hry zvanej futbal. Tam niekde pri sledovaní týchto obrázkov prebiehajúcich na ihrisku začal muž pociťovať to, čo sa snažil tak márne zachytiť.

Po pár minútach prešla okolo muža mladá žena, elegantne oblečená, ktorá smerovala buď z práce alebo na nejaké rande. Bolo to rande. Pri jazere na ňu čakal totiž mladík. Ako ju zbadal, rozbehol sa jej naproti aby jej preukázal ako ju miluje. Bolo to čarovné. Nie tak ani ten samotný akt, ako tie energie, ktoré sa prelievali v tých chvíľach v danej zóne, ktorú muž sediaci na lavičke pozoroval.

V konároch stromov odpočívali vtáky, ktoré ako hviezdy snívali sen o niečom, čo už dávno pominulo a nejestvuje. Živí to hľadajú v tom, čo je pominuteľné, no mŕtvy v tom, čo je živé. A tak sa pomaly muž postavil a pobral sa krokom domov tak ako aj prišiel. Cestou už nestretol známych, kamarátov, a ani priateľov, ktorých dávno nevidel. Bola neskorá nočná hodina, keď odomykal dvere svojho malého bytu. Vošiel dnu, vyzliekol si kabát a dal si dolu z hlavy klobúk. Prešiel do obývačky, kde ho pod oknom na stolíku čakal biely kus papiera so siluetou človeka. Muž si ho vzal do rúk, a pozeral sa na tú prázdnu siluetu. Po chvíli naplnenej jeho celovečernou inšpiráciou daný papier otočil na druhú stranu, kde si napísal len krátku poznámku: „Nezabudni, nakresliť človeka!“.

Následne, papier otočený s poznámkou na čele ponechal ležať na stolíku a pobral sa v pokoji spať a prežiť noc ako vtáky na stromoch, či hviezdy na oblohe.

Tagy: Kresba