Prichádza domov z práce a odomyká dvere svojho bytu. Vchádza dnu, je frustrovaná, unavená a vystresovaná z celého dňa. Má plné zuby kolegýň a kolegov z práce, ktorí sa jej každodenne pokúšajú vysvetliť aký sú múdri a aké úžasné názory a postrehy majú na život okolo nej a aj na ten jej vlastný.

Je nervózna, podráždená, najradšej by všetkých utopila v kávovej lyžičke ale to jej svedomie nedovolí. Dlhšiu dobu si uvedomuje aká je, a koľko jej toho jej vlastné svedomie nedovoľuje. Stále jej odpovedá, stále ju drží na uzde v rámci nejakých morálnych zásad podľa ktorých bola od detstva vychovávaná, či už v rodine, či v škôlke, škole ako aj na vysokej škole. Keď si aj občas uletela za puberty alebo na internáte počas vysokej školy stále sa limitovala svojou slušnosťou a tým, aby nevyzerala pred druhými inak ako sa patrí. Ako sa však patrí, patrilo, či má patriť? Akú šablónu má ona, ja, či ty neustále rešpektovať v rámci morálky, slušnosti a nejakej fiktívnej úcty voči niečomu, čo v skutočnosti ani neexistuje?

Ako sardinky v konzerve sa cítili, keď si sama sebe kládla tieto otázky. Zrazu si začala vadiť, pritom vôbec nato nemala dôvod. Bolo jej divne. Začala plakať. Plakala niekoľko hodín a premýšľala nad všetkým čo prežila a nad nespravodlivosťou osudu, ktorý ku nej z jej pohľadu nebol zhovievavý. Hĺbala v skúsenostiach, ktoré ju počas života postretli, stále hľadala prázdne a nezodpovedané otázky, ktoré ju tak dlho skľučovali.

Práca a jej súkromie stroskotali už voľakedy dávno, pretože vďaka zachovaniu si svojich názorov prišla takmer o všetko, čo kedy mala. Nuž, ale pri horkých a slaných slzách jej nádej opäť dávali jej starí dobrí priatelia ako morálka, slušnosť, a ďalšia kopa ilúzií, ktoré vždy chcela za každú cenu vidieť na každom. Nie, uvedomovala si aj to, že skutočnosť má mnohokrát úplne inú tvár, úplne iný smer ako ten, ktorý ona vždy sledovala a tak skalu plne presvedčivo sa ho aj držala. Samozrejme, vždy len dočasne. Celý jej život sa skladal len s dočasných cyklov, v ktorých mala vždy pocit, že sú veci okolo nej tak ako chce a ľudia sa prispôsobujú prirodzene tomu, čo jej vyhovovalo avšak pohľady iných ľudí na ňu boli úplne iné.

Niektorí z jej známych ju považovali za zakomplexovaného paranoika, ďalší za schizofrenika, iní za podivnú ženskú, ktorá okrem internetu, kníh, hudby, divadla, umenia a kultúry nepozná nič iné. Skrátka mnoho ľudí, mnoho chutí a ona, sama, vo svojom sne o ilúzií naplnenej jej rodinou, priateľmi, kolegami a známymi. Nebolo však vhodné aby v ten moment poznala celú pravdu tak, ako som ju tu z časti popísal, pretože nebola nato ešte pripravená. Nebola pripravená prijať pravdu o samej sebe a o živote, ktorý ju tak neustále prenasledoval a nahováral jej falošné obrázky, ktoré jej dokresľovali naivné predstavy a ilúzie o živote, ktorý žila.

Časom, už ani neviem, kedy to bolo, keď sa vydala cestou ezoteriky, pocítila zmenu. Otvorili sa jej nové pohľady na samú seba a svet okolo nej. Začínala sa postupne nachádzať a jej najlepšia priateľka sa začínala z toho tešiť spoločne s jej ďalšími priateľmi.

Spoznávala rôzne odbory, zaoberala sa hladinami podvedomia, meditáciami, bylinkami, liečiteľstvom a nakoniec aj samotnou mágiou. Zrazu začala v sebe samej cítiť obrovskú silu a pocítila aj silu jej využitia v bežnom živote. Spoznala rôzne spôsoby manipulácie a ovládania ľudských myšlienok. Občas, keď bola vo veľmi dobrej forme vedela astrálne navštevovať aj iné svety. To všetko a omnoho viac sa naučila za desiatky rokov svojho života. Zmenila sa a prijala mnoho iného, ako bola naučená, či zvyknutá prijímať. Nuž, ale ako to v živote občas chodí, začala pociťovať v sebe medzierku, ktorá zívala prázdnotou. Zamestnanie, kde pracovala ako obyčajná asistentka už dávno pustila k vode a zarábala ako liečiteľka, ktorá si pýtala slušné peniaze za svoju z jej pohľadu tvrdo odrobenú prácu. Bola šikovná a mnohé o čom ani nesnívala sa jej stávalo skutočnosťou. Bola na výslní a bola si istá, kto je, aká je, odkiaľ pochádza a aký je jej osud. Mala pocit, že vie a je.

Málokto si dovolil vôbec pomyslieť, žeby bola schopná nejako manipulovať, či ovplyvňovať životy iných jedincov. Málokto vedel, že ona ich aj skutočne mala silu riadiť, meniť a ovplyvňovať. Áno, vedela to a ďaleko viac. Pri stretnutiach s ňou som mal pocit, že toto človek od ktorého sa vždy mám čo naučiť, že toto je niekto pri kom by som bol rád dlhú dobu a spolu s ním by som sa rád podieľal na niečom ohromnom, veľkom.
Mal som ilúzie, bol som veľmi mladý nato, aby som pochopil, že čo vidím môže byť taktiež len ilúziou, ktorú si niekto môže v rámci iných síl, mne vtedy veľmi neznámych za skutočnosť, ktorej uverí, pretože sa zaslepí v samom sebe.

Moje oči neplakali ako tie jej, keď sedela po práci, keď pracovala ako asistentka následne u seba doma na byte a spomínala na svoj vtedajší život, čo prežila. Stál som ticho nad jej hrobom a dúfal som, že našla konečne zmierenie a pokoj v samej sebe, ktorý po toľkých vzostupoch a pádoch svojho života tak márne hľadala. Hm, a hľadala ho vôbec alebo tie moje terajšie slzy a tá ruža s krehkými tŕňmi a s ostrými hrotmi v mojich rukách boli len predpovedajúcou ilúziou reality ktorá sa raz ako aj ona navráti do skutočného sveta aby sme spoločne pochopili, že toto nie je miesto nato, aby sme neustále hľadali, ale aby sme sa neustále učili a chápali, že cesta k sebe samému je dlhá púť s nejasným koncom, na ktorého vrchole nás čaká sklamanie, pretože človek žije v realite vytvorenej a nie skutočnej, preto tá „iná“ skutočnosť nám mnohokrát vyvráti to, čo sme si predstavovali a považovali za vrchol poznania seba samého a až tam, v tej chvíli, práve v tom momente nastane finálna otázka na zodpovedanie a prežitie toho kto kým je, ako aj toho, čo si za absolvovanie danej „cesty“ „patrične“ „zaslúži“.