V miestnosti na drevenej stoličke sedel mladý Arion. Dlho zvažoval, ako sa rozhodne.

Čakalo pred ním rozhodnutie, a to, začať boj so svojím démonom. Dlho ho pociťoval a vedel, že on je strojcom jeho doterajšieho neuvedomelého života. Bolo to ako sen, všetko, čo doposiaľ prežíval a považoval za správne aj nesprávne sa zhromažďovalo pomaly okolo neho v podobe myšlienok, programov. Démon, ktorý v ňom prebýva sa začal postupne akoby týmito myšlienkami zhmotňovať.

Po rukách mu stekali slzy, pretože telo bolo na pokraji zrútenia. Umieral, ale začínal pociťovať nový, silnejší ale o to nebezpečnejší život, ktorý mu niekde v diaľavách jeho duše kýval so smrťou na čele. Jeho telo bolo chladné, odchádzal pomaly z neho život predsudkov a bežného fyzického života, ktorý dennodenne prežíval a uzatváral ho pred samým sebou a vytváral si tak ním svoju klietku, v ktorej si bol sám sebe otrokom.

„démon prichádza“ prešla mu hlavou myšlienka. Ruky, opreté o kolená sediaceho Ariona začali dlaňami odokrývať jeho oči, ktoré si nimi zakrýval. Pomaly sa postavil zo stoličky a zostal stáť na mieste. Zbehla sa okolo neho tma, ako keď tmavé mračná zakryjú krásnu slnečnú oblohu a nastane ticho pred búrkou. Začal pociťovať pocity, ako keby sa rozkladal. Rozpadal sa mu jeho doterajší život a svet. Zreteľne začal vidieť ako z neho vychádza Arion, ktorý sa narodil pred 35 rokmi, keď bol ešte dieťa, za ním nasledoval ďalší, starší potom dospelejší a takto postupne všetky jeho bytia, ktoré doposiaľ prežívala jeho duša v tele vyšli na povrch, aby ich spoločne ešte raz všetky precítil a rozlúčil sa s nimi. Telo stálo uprostred miestnosti, vôkol neho, v kruhu postávali jeho prežitky. Arion otvoril oči. Všetko zmizlo. Všetky jeho druhé, tretie a x-té JA, taktiež stolička izba i telo. Zostal len on, ono, či ako to opísať.

Svet v svete sa stratil a to preto, aby sa zrodil ten nový, vďaka ktorému prežil.
Ticho, ktoré pociťovala jeho podstata pripomínalo pominuteľnosť, okamih, ktorý pociťoval aj na úrovni bežného života, ale len občasne, raz za čas, sa tu a teraz stal tak prirodzeným, ako keď človek dýcha.

Démon sa uvedomelo vzkriesil a vzrástol nad dušu a telo, aby povzniesol svoj život, ktorý tvorili všetky tie protikladné póly, ktoré prežíval sám Arion vo fyzickej schránke, ktorú neuvedomelo využíval pre svoje bytie a žitie démona. Oba póly aj Arion aj Démon sú neoddeliteľnou súčasťou bytia. Je to tak, ako keď človek prežíva život v dobrom aj zlom, tak to ľudia selektujú. Tu ,a teraz v tomto prípade sa selekcia zjednotila. Vznikol celok. Vzniklo to, čo predpokladal len jeden, ktorý Ariona dobre poznal. Jeho učiteľ. Ten, ktorý urobil všetko preto, aby ho ochránil pred tými, čo vplyvom svojim chceli tú silu z cesty zmiasť, no nikto sa však voči nej nedokázal brániť natoľko, aby ju neovládol v Arionovi tak, ako to vedel a naučil sa časom on sám.

Biely opar sa pomaly vytráca a svet, ktorý opäť spoznal si pýta svoju daň za prežívanie v ňom samom, tak ako to býva v príbehoch, pri ktorých sa nespí. Ani živý, ani mŕtvy stojac opäť v tej istej izbe pred stoličkou v tele, ktoré horelo teplom. Pomaly sa pohol, pozeral na svoje dlane a zárezy v nich, všimol si rozdvojenú čiaru života. Pozdvihol hlavu, pretože v pozadí ticha začal vnímať zvukom šíriace sa kroky z chodby. Po schodisku hore kráčala Ester, jediná z tých, ktorá bola schopná prijať jeho telo a tichú identitu ako muža s ktorým splodili deti, ktoré sa v tomto čase príbehu už hrali za domom na pieskovisku.

Čas sa však zmenil a slová zostali nedopovedané. Príde však doba kedy zosnulí budú opäť splývať v jedno.