V tichom kútiku chrámu bdel v šedivom rúchu zahalený mních. Nevnímal čas, ani priestor. Cítil pokoj, ticho a jeho všemocnú silu Boha, ktorou bol naplnený celý ten chrám, v ktorého útrobách prebýval.

Do tohto chrámu prišli tej noci ešte dvaja mnísi zo susedného opátstva. Bolo to v čase keď bol mesiac zaliaty svetlom a hlásal sa spln. Obaja sa potichu zhovárali pri červenom víne a priadli spoločné rozhovory zastreté rúškom tajomstva.

Mních, ktorý osamele bdel v útrobách hlavnej siene chrámu sa začal cítiť nepokojne. Niečo sa dialo. Niečo v pozadí haly chrámu ticho šepotalo a snažilo sa si to zaujať pozornosť mnícha. Bol to duch. Mŕtvy, dávno zosnulý, no predsa z istého pohľadu stále živý. Pomaly sa začal k mníchovi blížiť. Mních mal strach v očiach. Oči však strach nepociťovali. Psychika robí svoje. Ovplyvnila myšlienky mnícha a vytvorila mu pocity, ktoré toľké roky v sebe potláčal, keď nechcel prijať skutočnosti, ktoré tak dlho cítil a videl za skutočnosť, ktorej sa tak dokonalo v sebaklame vyhýbal.

Dvaja mnísi medzitým, ako náš hrdina bojoval sám v bašte chrámu so sebou popíjali ďalší pohárik vína a spomínali na doby, kedy ešte verili tomu, čomu sa snažili počas ich životnej púte za mlada uveriť. Boli potešení tým, ako sa zhodovali v názoroch prežívania istých im naivných pocitov ako keď slepo verili viere, ktorú prezentovali na verejnosti a ako ju krvopotne chránili a obhajovali akoby im prináležala.
Vedeli, že to bol len klam. Vedeli, že to celé je len preto, aby tomu niekto ako tak aspoň veril a keď už neveril, tak aspoň dúfal v časti ich posolstiev v možnosti, že možno raz sa rozhodnú a vyberú sa práve touto cestou.

Ako ubúdalo z pohára, tak jeden z mníchov sa zamyslel a začal rozprávať:
„Viera je zvláštna vec. Vlastne, to ani vec nie je. Je to ako styčný bod, ktorý je ťažké definovať, zato je ľahké vytvoriť okolo neho báje a povesti, ktorým sa dá ľahko uveriť a dokážu vytvoriť v ľuďoch pocit istoty, ktorý ich na niekoľko rokov zamestná v nádeji, že je všetko v poriadku a zároveň v nich eliminuje akékoľvek pochybnosti o tom, že existuje niečo iné ako len to, čo ľuďom v tejto omáčke predostrieme a napokon sami tomu uveríme a staneme sa tej fatamorgáne vlastnými otrokmi a zotročíme sa vzájomne ako tvorca a zároveň ako aj pominuteľné dielo.“

Druhý sa pousmial a dodal:
„Sme pominuteľní. Ľudstvo uniká do neznáma a svet je ilúziou samou sám o sebe. Napriek tomu neustále vytvárame, udržiavame a dotvárame toto prostredie bytia tým, že predkladáme ľuďom možnosti, ktoré sa neustále menia, dopĺňajú a rušia. Neexistuje pevný a stanovený zákon, ktorý je nemenný. Vlastne počkaj, existuje, je tu predsa smrť. Tá, a jej podoby, či energetické alebo aj fyzické rozhodujú o prinavrátení alebo hrane a návrate do života a napokon sám život je strojcom tvorby tohto sveta.“

Prvý mních si odpil z pohára a pokračoval:
„Boh v nás pretrváva brat môj. Nik a nič nás nezlomí pokiaľ vydržíme a budeme verní tomu, čo sme si predsavzali a tomu, čo si predsavzali naši bratia v minulosti. Tento svet patrí nám a my budeme rozhodovať o tom, čo ďalej, kam ďalej a hlavne ako ďalej. Pozri von oknom a pozeraj sa brat na tie húfy ľudí, ktorí veria spolu s nami v lepší svet, lepšiu budúcnosť a my máme tým možnosť sami veriť tomu, o čom sami pochybujeme celý ten čas, ako žijeme a napĺňame naše osudy. Nik z nás nemá istotu. Nik z nás poriadne vlastne ani netuší aký je ten skutočný nestranný obraz pravdy, ktorú si vzájomne zakrývame hierarchiou, ktorú tradujeme už tisícky rokov. Nuž možno na dne pohára čaká odpoveď sama.“

Niekoľko hodín trvajúci dialóg dvoch bratov absolútne nenarúšal tichý a v tomto momente už pokojný neverbálny rozhovor osamelého mnícha v útrobách chrámu s mŕtvou dušou, ktorá voľakedy žila a prebývala v útrobách tejto Zeme. Mníchov počiatočný strach pominul, ustúpil zmizol. Zrazu pochopil, že len spoznal niečo, čomu sa tak dlho vyhýbal a tak spomínal na obdobia, kedy sa cítil ako jeho dvaja kolegovia. Chodieval rečniť a filozofovať do komnát kláštora a pri poháriku vína vždy dlho siahlo rozprával o tom, ako to funguje, a ako to na svete s vierou je. Sám však vedel, že tomu neveril. Boli to len pekné reči, nič viac. Skutočnosť poznania a reality, ktorú potláčal tým celým len utláčal a zabíjal. Tu a teraz chápal prítomnosť smrti, jej silu a čaro. Nepotreboval mať pocit, že riadi svet, či ilúziu, ktorú predostiera ľuďom a ktorej sám neverí. Stačilo mu len vnímať, cítiť, prijať svoj vlastný potlačený strach a odovzdať sa momentu poznania zo smrti, ktorú v chrámovom tichu tej noci postretol.