9
Jul

Mníchova tichá viera

   Odoslal Amon a zaradil do Príbehy

V tichom kútiku chrámu bdel v šedivom rúchu zahalený mních. Nevnímal čas, ani priestor. Cítil pokoj, ticho a jeho všemocnú silu Boha, ktorou bol naplnený celý ten chrám, v ktorého útrobách prebýval.

Do tohto chrámu prišli tej noci ešte dvaja mnísi zo susedného opátstva. Bolo to v čase keď bol mesiac zaliaty svetlom a hlásal sa spln. Obaja sa potichu zhovárali pri červenom víne a priadli spoločné rozhovory zastreté rúškom tajomstva.

Mních, ktorý osamele bdel v útrobách hlavnej siene chrámu sa začal cítiť nepokojne. Niečo sa dialo. Niečo v pozadí haly chrámu ticho šepotalo a snažilo sa si to zaujať pozornosť mnícha. Bol to duch. Mŕtvy, dávno zosnulý, no predsa z istého pohľadu stále živý. Pomaly sa začal k mníchovi blížiť. Mních mal strach v očiach. Oči však strach nepociťovali. Psychika robí svoje. Ovplyvnila myšlienky mnícha a vytvorila mu pocity, ktoré toľké roky v sebe potláčal, keď nechcel prijať skutočnosti, ktoré tak dlho cítil a videl za skutočnosť, ktorej sa tak dokonalo v sebaklame vyhýbal.

Dvaja mnísi medzitým, ako náš hrdina bojoval sám v bašte chrámu so sebou popíjali ďalší pohárik vína a spomínali na doby, kedy ešte verili tomu, čomu sa snažili počas ich životnej púte za mlada uveriť. Boli potešení tým, ako sa zhodovali v názoroch prežívania istých im naivných pocitov ako keď slepo verili viere, ktorú prezentovali na verejnosti a ako ju krvopotne chránili a obhajovali akoby im prináležala.
Vedeli, že to bol len klam. Vedeli, že to celé je len preto, aby tomu niekto ako tak aspoň veril a keď už neveril, tak aspoň dúfal v časti ich posolstiev v možnosti, že možno raz sa rozhodnú a vyberú sa práve touto cestou.

Ako ubúdalo z pohára, tak jeden z mníchov sa zamyslel a začal rozprávať:
„Viera je zvláštna vec. Vlastne, to ani vec nie je. Je to ako styčný bod, ktorý je ťažké definovať, zato je ľahké vytvoriť okolo neho báje a povesti, ktorým sa dá ľahko uveriť a dokážu vytvoriť v ľuďoch pocit istoty, ktorý ich na niekoľko rokov zamestná v nádeji, že je všetko v poriadku a zároveň v nich eliminuje akékoľvek pochybnosti o tom, že existuje niečo iné ako len to, čo ľuďom v tejto omáčke predostrieme a napokon sami tomu uveríme a staneme sa tej fatamorgáne vlastnými otrokmi a zotročíme sa vzájomne ako tvorca a zároveň ako aj pominuteľné dielo.“

Druhý sa pousmial a dodal:
„Sme pominuteľní. Ľudstvo uniká do neznáma a svet je ilúziou samou sám o sebe. Napriek tomu neustále vytvárame, udržiavame a dotvárame toto prostredie bytia tým, že predkladáme ľuďom možnosti, ktoré sa neustále menia, dopĺňajú a rušia. Neexistuje pevný a stanovený zákon, ktorý je nemenný. Vlastne počkaj, existuje, je tu predsa smrť. Tá, a jej podoby, či energetické alebo aj fyzické rozhodujú o prinavrátení alebo hrane a návrate do života a napokon sám život je strojcom tvorby tohto sveta.“

Prvý mních si odpil z pohára a pokračoval:
„Boh v nás pretrváva brat môj. Nik a nič nás nezlomí pokiaľ vydržíme a budeme verní tomu, čo sme si predsavzali a tomu, čo si predsavzali naši bratia v minulosti. Tento svet patrí nám a my budeme rozhodovať o tom, čo ďalej, kam ďalej a hlavne ako ďalej. Pozri von oknom a pozeraj sa brat na tie húfy ľudí, ktorí veria spolu s nami v lepší svet, lepšiu budúcnosť a my máme tým možnosť sami veriť tomu, o čom sami pochybujeme celý ten čas, ako žijeme a napĺňame naše osudy. Nik z nás nemá istotu. Nik z nás poriadne vlastne ani netuší aký je ten skutočný nestranný obraz pravdy, ktorú si vzájomne zakrývame hierarchiou, ktorú tradujeme už tisícky rokov. Nuž možno na dne pohára čaká odpoveď sama.“

Niekoľko hodín trvajúci dialóg dvoch bratov absolútne nenarúšal tichý a v tomto momente už pokojný neverbálny rozhovor osamelého mnícha v útrobách chrámu s mŕtvou dušou, ktorá voľakedy žila a prebývala v útrobách tejto Zeme. Mníchov počiatočný strach pominul, ustúpil zmizol. Zrazu pochopil, že len spoznal niečo, čomu sa tak dlho vyhýbal a tak spomínal na obdobia, kedy sa cítil ako jeho dvaja kolegovia. Chodieval rečniť a filozofovať do komnát kláštora a pri poháriku vína vždy dlho siahlo rozprával o tom, ako to funguje, a ako to na svete s vierou je. Sám však vedel, že tomu neveril. Boli to len pekné reči, nič viac. Skutočnosť poznania a reality, ktorú potláčal tým celým len utláčal a zabíjal. Tu a teraz chápal prítomnosť smrti, jej silu a čaro. Nepotreboval mať pocit, že riadi svet, či ilúziu, ktorú predostiera ľuďom a ktorej sám neverí. Stačilo mu len vnímať, cítiť, prijať svoj vlastný potlačený strach a odovzdať sa momentu poznania zo smrti, ktorú v chrámovom tichu tej noci postretol.

Tento príspevok bol odoslaný v Štvrtok, Júl 9th, 2009 o 21:39 a je zaradený pod Príbehy. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

6 komentárov

 1 

Troška dlhší komentár, ale nedá sa inak.

„Ovplyvnila myšlienky mnícha a vytvorila mu pocity, ktoré toľké roky v sebe potláčal, keď nechcel prijať skutočnosti, ktoré tak dlho cítil a videl za skutočnosť, ktorej sa tak dokonalo v sebaklame vyhýbal.“

Koľký potláčajú seba v seba klame? A koľký potláčajú seba opačne? A koľký svojím egom pretláčajú seba tam kam nepatria na úkor toho, že iný potláčajú seba, ale ego majú nízko a teda aj svoje sebavedomie potlačia. Potom sa stane, že choštapleri sa dostanú na výslnie, hoci tam nemajú právo byť v tej žiare slávy.

„Dvaja mnísi medzitým, ako náš hrdina bojoval sám v bašte chrámu so sebou popíjali ďalší pohárik vína a spomínali na doby, kedy ešte verili tomu, čomu sa snažili počas ich životnej púte za mlada uveriť. Boli potešení tým, ako sa zhodovali v názoroch prežívania istých im naivných pocitov ako keď slepo verili viere, ktorú prezentovali na verejnosti a ako ju krvopotne chránili a obhajovali akoby im prináležala.
Vedeli, že to bol len klam. Vedeli, že to celé je len preto, aby tomu niekto ako tak aspoň veril a keď už neveril, tak aspoň dúfal v časti ich posolstiev v možnosti, že možno raz sa rozhodnú a vyberú sa práve touto cestou.“

Klamali? Koho? Seba, či okolie? Čo tým dosiahli? Ak vedeli, že je to klam, aké majú právo takíto jedinci niečo posudzovať?

.... “Nik z nás poriadne vlastne ani netuší aký je ten skutočný nestranný obraz pravdy, ktorú si vzájomne zakrývame hierarchiou, ktorú tradujeme už tisícky rokov. Nuž možno na dne pohára čaká odpoveď sama.“

Na dne pohára nečaká vôbec nič. Ale takýto raz zničili hierarchiu a ... . Dopustia opäť toto nové generácie, alebo to zvládnu a udržia tajomstvo pre tých ktorím je skutočne určené, alebo prídu pseudo mnísi, ktorí len ničia?

„Niekoľko hodín trvajúci dialóg dvoch bratov absolútne nenarúšal tichý a v tomto momente už pokojný neverbálny rozhovor osamelého mnícha v útrobách chrámu s mŕtvou dušou, ktorá voľakedy žila a prebývala v útrobách tejto Zeme. Mníchov počiatočný strach pominul, ustúpil zmizol. Zrazu pochopil, že len spoznal niečo, čomu sa tak dlho vyhýbal a tak spomínal na obdobia, kedy sa cítil ako jeho dvaja kolegovia. Chodieval rečniť a filozofovať do komnát kláštora a pri poháriku vína vždy dlho siahlo rozprával o tom, ako to funguje, a ako to na svete s vierou je. Sám však vedel, že tomu neveril. Boli to len pekné reči, nič viac. Skutočnosť poznania a reality, ktorú potláčal tým celým len utláčal a zabíjal. Tu a teraz chápal prítomnosť smrti, jej silu a čaro. Nepotreboval mať pocit, že riadi svet, či ilúziu, ktorú predostiera ľuďom a ktorej sám neverí. Stačilo mu len vnímať, cítiť, prijať svoj vlastný potlačený strach a odovzdať sa momentu poznania zo smrti, ktorú v chrámovom tichu tej noci postretol.“

Príliš neskoro, až veľmi príliš neskoro. Neskoro na všetko. Takto bežne ľudia myslia, a ak aj myslia je neskoro. Vždy a vo všetkom. A smrť je len vykúpením pred hanbou seba samého pred sebou samým. Ešteže ju tu máme, Tú smrť ktorá nás vykúpi z bolesti uvedomenia a bytia.

Júl 10th, 2009 at 12:50
 2 

Hm, všetci hovoríme o smrti a o tom, ako bude pre nás vykúpením a pod. Mnohým, česť výnimkám sa ľahko prirovnáva a používa smrť ako taká - kedže je to fenomén málo prebádaný a preskúmaný. Avšak, aby sme niektorý neostali prekvapený, že to môže byť úplne inak.
Ale to sa dozvieme až keď umrieme a dovtedy môžeme polemizovať a hľadať za smrťou to tajomno. 🙂

Júl 10th, 2009 at 16:17
 3 

Shaza, rad by som citoval jednu mne znamu osobu:
"Juuj ako bude dobre ked budem mat 18 a budem si moct legalne kupit drink...."

Par krat sa opijes a zistis ze to vobec nie je take ake si cakala, ze ta opica chuti rovnako, ak nie horsie, ako ta, ktoru si mala pre 18-kou.

Utek od reality moze byt nie len do rise snov, no i do "svetlej buducnosti", ci uz ju reprezentuje urcity vek, urcite stadium zivota, ci definitivne stadium zivota, teda smrt z t na konci a s na zaciatku.

No vzdy to bude len utek.

A ze smrt je vykupenim?! Ha, ved aj film Vykúpenie z väznice Shawshank bol len o uteku. Sice baladicky spracovanom ale stale to bol LEN utek.

Júl 10th, 2009 at 16:57
 4 

Shaza napisala
„Hm, všetci hovoríme o smrti a o tom, ako bude pre nás vykúpením a pod. Mnohým, česť výnimkám sa ľahko prirovnáva a používa smrť ako taká - kedže je to fenomén málo prebádaný a preskúmaný. Avšak, aby sme niektorý neostali prekvapený, že to môže byť úplne inak.
Ale to sa dozvieme až keď umrieme a dovtedy môžeme polemizovať a hľadať za smrťou to tajomno. „

Áno mnohí budú prekvapený.
Raz som do jedných skrípt o smrti napísal: „A MOŽNO JE VŠETKO INAK“.
Niektorí sa dozvedia jeden uhol pohľadu a niektorí sa nedozvedia nič.
Kto z nich však má šťastie, a kto smolu?

Júl 11th, 2009 at 10:38
 5 

"Potom sa stane, že choštapleri sa dostanú na výslnie, hoci tam nemajú právo byť v tej žiare slávy....

A čo to vlastne je to "VÝSLNIE" ...vie mi to niekto objasnit,..tak aby i to bolo "nadslnko jasne"?...

Júl 11th, 2009 at 16:55
 6 

Aby sme sa správne chápali.
Mňa skôr zaujímalo , kto ako chápe to „výslnie“ lebo ten pojem sám o sebe sa mi zdá byť viac než zavádzajúci .
Veď čo je to vlastne výslnie?...pre niekoho radosť, pre niekoho starosť...pre niekoho „vysnívaný sen“ a pre niekoho „každodenný deň“
Snáď každý je na výslní v niečom inom, stále je od koho sa učiť ,ale aj koho učiť.
Aj v Mágii ,lebo je taká“ mnohoraká“...či nie?
Niekto ovláda „technomágiu“ a niekto má zas „bosorácky nos“ „po praslici“
Tak kde je to „výslnie“???
Dovolím si citát:
čím je tvoja múdrosť väčšia, tým hora poznania, že ešte málo vieš narastá
a beda ti ak si pomyslíš že už vieš všetko, práve vtedy začínaš upadať.
Múdrosť málo rozpráva, ale jej srdce preteká…

Júl 13th, 2009 at 16:25

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.