Prvé slová čo ma napadnú je odpustenie v utrpení, pretože z magického hľadiska si treba obrazne povedané urobiť poriadok na stole. Pre lepšie pochopenie uvediem že počas životnej púte si všeličo pozbierame na seba a príde chvíľa kedy sa toho chceme zbaviť ale to zďaleka nie je také ľahké alebo či je to vôbec aj možné.

Život nás neustále posúva na miesta kde máme v danej chvíli byť, spája nás s ľuďmi,
ktorý nás majú niečomu priučiť a takto sa náš celý život vlastne náhodne uberá smerom kým sa dostaneme na cestu po ktorej máme kráčať. Apropos “náhodne” .

Po urputnom boji s čarodejncou sa vlk sa rozbehol smerom ku vaku, ktorý zo seba strhol, Starec sa podoprel o svoju palicu, lebo už nevládal ani stáť na nohách od únavy a smädu. Vlk bežal tunelom v myšlienkach sa vracal udalostiam, čo sa stali bolo mu to blízke, ale zároveň aj cudzie, ako zviera nechápal, čo sa to vlastne deje. Vlk Mortag dorazil ku vaku zohol sa schmatol vak do svojej papule a bežal späť za starcom

Vlk bežal, ako o dušu naspäť ku starcovi otriasajúcim sa tunelom a padajúcimi kúskami zeme, keď dobehol k poklopu začal škriabať labami na poklop, vrčať a zavíjať. Omráčený starec stále ležal na zemi a nehýbal sa….Nuada začala kráčať nahnevaná do chatrče.

Dnešné zamyslenie
Vstávam s tým, že život má zvláštne pravidlá, no zároveň si túto myšlienku vyvraciam. Predsa život žiadne pravidlá ani obmedzenia nemá. My ľudia si ich tvoríme sami. Predsa keby mal život pravidlá, dostaneme pri narodení manuál. Je totiž pravdepodobné, že vždy bude nejaká časť cesty v rekonštrukcii. A na nej obmedzujeme seba, obmedzujeme druhých. Prečo? Myslím si, že zo strachu. Máme strach zo samoty, z neprijatia, zo života bez lásky, teda z mnohých vecí.
Byť sama sebou, to je práve to, z čoho máme najväčší strach.

Inšpirovaný príspevkom kolegyne, vybral som sa na cintorín v mojej rodnej obci. Upravil som hroby mojich rodičov a brata, zapálil sviečky, chvíľu postál, pospomínal.