Kto určuje kedy dohorí naša svieca? Je zato zodpovedná samotná smrť? Kde je dané, že práve tento rok, tento mesiac a v tento deň, a táto hodina je koncom? Či začiatkom? Prečo sa duše rozhodli byť narodené do tohto sveta?

Ako mi pomôže smrť likvidovať fenomén strachu?
Myslím, že jej „spoznaním“, pretože je pre nás neznáma. Spoznáme ju, až keď ju „zažijeme“ a je normálne, že veci ktoré nepoznáme v nás vyvolávajú úzkosť, obavy a nepohodu. Teda čoho sa vlastne bojíme, z čoho máme strach? Hlavne sa asi bojíme bolesti pri umieraní, teda utrpenia pred smrťou. Bolieť nás môže nielen telo, ale aj duša. Fyzická bolesť sa dá medikamentami zmierniť, ale zvládnuť bolesť duše je možno náročnejšie. Duša sa môže báť toho, čo ju po smrti čaká. Sú okamihy, keď je človek zraniteľný a závislý od pomoci iných. Dnes sa vyzdvihuje samostatnosť, úspech, mať veci pod kontrolou, no a toto je práve presný opak toho, čo prežíva človek, keď sa blíži k smrti.
Bojíme sa tiež prijať pomoc druhých, aj keď sa bez ich pomoci nezaobídeme.

Nastal očakávaný deň, ktorý by mal byť deň zmeny na ceste za poznaním tajomstiev a pravdy. Snažila sa som sa naňho vo svojom vnútri pripraviť a ladiť sa na túto udalosť. Tešila som sa na nový zážitok, emócie, pocity a aj nových ľudí, ktorých by mal priniesť.

Za zmienku stojí fakt, že prvá pitva pre overenie správnosti diagnózy úmrtia sa podľa dostup-ných prameňov uskutočnila na lekárskej škole v egyptskej Heliopole v 5. tisícročí pred Kristom.

Ľudia sa snažia na smrť nemyslieť. Snažia sa schovať pred touto dráždivou, znepokojujúcou myšlienkou ako pštros – zaboriť hlavu do piesku, a zdá sa, že tam nebezpečenstvo nehrozí … Najsmutnejšie na tom je, že každý človek, až príde jeho čas, pochopí nenávratnosť uplynulých cenných okamžikov, ale to je už neskoro, príliš neskoro … Smrť sa nikoho nepýta, či je dotyčný pripravený, ona prichádza väčšinou nečakane …
Rodíme sa, sme šťastní, darí sa nám, no zrazu sa „niečo“ udeje a musíme javisko opustiť. Opona spadla, naša hra života je ukončená. Nik nám netlieska, všetci plačú. Prečo svoju životnú rolu musí človek tak skoro ukončiť? Kto píše scenár?

Prvé slová čo ma napadnú je odpustenie v utrpení, pretože z magického hľadiska si treba obrazne povedané urobiť poriadok na stole. Pre lepšie pochopenie uvediem že počas životnej púte si všeličo pozbierame na seba a príde chvíľa kedy sa toho chceme zbaviť ale to zďaleka nie je také ľahké alebo či je to vôbec aj možné.