Každý z nás si dáva rôzne ciele.
Chcel by som v živote dosiahnuť toto alebo hentamto, chcem vedieť to alebo tamto, moja vízia je takáto atď. však to poznáte veľmi dobre. Podla mňa je veľmi dobré mať ciele avšak…
V poslednom čase sa mi už párkrát stala zaujímavá vec. Túžil som po niečom, bol som ochotný obetovať pre to niečo mnoho a zrazu keď sa to dostavilo, získal som to čo som chcel nebol som šťastný, nedostavil sa ten starý známy pocit malého dieťaťa ktorý sa teší novému autíčku ktoré dostal.
Myslel som si ale to je len náhoda ale pomaly som zistil, že u mňa ta radosť akosi vyprcháva postupne. Nie, že by som sa tomu netešil vôbec, to nie, avšak je to už iné. Už mi nerobia radosť úspechy ako také. Viacerí viete ako som túžil odisť z jedného miesta do druhého, bol som pre to schopný mnohé obetovať, mnohé som podriadil tejto túžbe, a zrazu keď to vyzerá tak, že sa to podarí tak zisťujem, že mi to radosť nerobí, a že mi toto miesto kde som teraz dokonca bude chýbať istým spôsobom. Dôvody tohto sú podla mňa rozdielne – 1. ešte nie je iste že sa to podarí a môj skepticizmus sa prejavuje naplno a hľadá možnosti, čo a ako by sa mohlo pokaziť.
2. prišiel som na zaujímavú vec – ciel je dôležitý ale dôležitejšia ako ciel je cesta ktorou sa k tomu cieľu dopracujeme. Ja som bol schopný a ochotný obetovať veľa a odkladal som mnohé veci kvôli svojmu cieľu. Práve tá cesta ma zaujala, čo som bol schopný spraviť len aby…
No uvidíme budúcnosť tu ešte nie je uvidíme ako sa veci ďalej vyvinú.
Viem však jedno, že nemusím byť smutný ak sa to celé podari a ja sa dostanem k môjmu vysnívanému cieľu lebo viem že si dám ciel ďalší a cesta pokračuje ….