Chcem týmto príspevkom pokračovať v téme „Umieranie a blížiaca sa smrť“. Možno to nezaujme každého, ale je to realita pre nás všetkých.

Umieranie je prekročením prahu, ktorý oddeľuje od seba ríšu života a ríšu smrti. Tieto dva svety nie sú odlíšené priestorovo, ide tu skôr o rozdielne stupne vnímania, alebo vedomia.
Umieranie je cesta, smrť je cieľ. Pozemská smrť nie je nič iné, ako zrodenie sa do duševnej domoviny, do príslušného paralelného sveta z ktorého sme prišli na terajší svet, teda vrátiť sa domov.

Myslím si, že zatiaľ čo smrť je definitívna, ohraničená v čase, nesmrteľnosť nekončí, trvá. Túžba po nesmrteľnosti sa najčastejšie opisuje ako prejav strachu zo smrti. V skutočnosti však znamená oveľa viac. Sme smrteľní a zároveň nesmrteľní. Nesmrteľnosť je v tom, že existuje reinkarnácia. Naše duše v nás žili už skôr a budú žiť v nás zase. To je naša nesmrteľnosť. Po narodení neprichádza na svet čistá, panenská duša, pretože každá duša má za sebou dlhú reťaz pozemských životov. V každom živote bola konfrontovaná s určitým učebným plánom, ktorý lepšie, alebo horšie splnila. Ak zomrie človek, len vo veľmi zriedkavých prípadoch splnil a pochopil všetky úlohy a požiadavky osudu. Takmer vždy zostáva niečo, čo nevy-riešil a nepochopil.

K napísaniu majstrovskej práce na tému „Umieranie a smrť“ ma oslovila, okrem môjho vlastného záujmu, aj kniha Ašarata a Tary „Za závojom smrti“. Pri čítaní tohto diela sa mi rozšírili poznatky o pohľad na umieranie, smrť, pochovávanie, posmrtný život, znovuzrodenie, teda na smrť ako takú od jej prvopočiatku, cez spôsob akým prichádza, ako ju človek cíti, prežíva a vníma, … a ukázala mi, že smrťou život naozaj nekončí. Preto je smrť daná človeku, aby sa, keď už myslí na jej nevyhnutnosť, naučil chápať svoju bytosť, naučil sa pretvárať seba a svoju podstatu, ceniť si vymedzeného času pre duchovné dozrievanie. Smrť, to sú len určité dvere do skutočnej reality. Skutočný život, myslím si, je na „druhej strane“, pretože keď človek zomrie, v podstate sa zobudí. Keď človek „zomrie“ a spozná tú druhú stranu, už ne-chce ísť späť.

Dňa 26.03.2022 sa uskutočnili skúšky člena Artura zo Spoločenstva Selekcia na
Hierarchický stupeň 3 – Čakateľ na Majstra.
na základe úspešne zložených skúšok povyšujem člena spoločenstva
Artura
na Hierarchický stupeň 3 – Čakateľ na Majstra.

MNR. Vhiolynta

Raz na výuke nám NVK Ašarat povedal, trénujte Ticho. Tak som bola trochu v rozpakoch, že či sa aj také niečo dá. No postupom času, ako som ho „trénovala“ podľa doporučení z Knihy mágie od Ašarata, som veľa vecí pochopila.

To, čo má význam, je kvalita tichosti. Pochopila som, že Ticho nemá byť zámerne privodené, vyhľadávané, nemá sa na neho myslieť. Tichosť, ktorá je výsledkom kontroly, disciplíny a potlačovania kričí zúfalstvom. Ticho prichádza s absenciou túžby. Ticho sa nedá nájsť, napodobniť. Samotné Ticho je pravá meditácia. Poznanie seba samého je nutnou podmienkou tejto meditácie. Poznať seba znamená sledovať svoje konanie, svoje slová, … Sebapoznaním sa myseľ stíši sama, nie je nútená sa ukľudniť za odmenu, či zo strachu. Meditácia „Ticho“ je oslobodenie mysle od všetkých jej vlastných myšlienok na všetkých úrovniach. Potom je myseľ sama, nie vytvorená samou, je kľudná, nie vytvorená kľudnou. Ponoriť sa do ticha, „počúvať“ ho, vnímať rozdiely počas jednotlivých tréningov mi pomáha meniť moje myslenie, objavujem tak hlboký trvalý pokoj, spokojnosť, vyrovnanosť, čo je pre prácu v mágii dôležité. A stávam sa pozorovateľom vlastnej mysle.

V podstate je super túto meditáciu pochopiť nie ako formu úsilia, pretože v tomto je úsilie na prekážku. Táto meditácia je pochopením celého života, pretože jedine ak je myseľ oslobodená od smútku, bolesti, agresie,… tak meditácia má význam. Inak je bezcenná.