Runy vznikli ako obrazy, preto ich pri magickej práci často používam ako zmyslové zobrazenie pojmov.

Začíname prvým aettom, ktorý je zasvätený božským dvojičkám Freyovi a Frey, ktorí majú na starosti hlavne úrodu (plodnosť) a živú prírodu vôbec. Tieto runy sa vyjadrujú k aktivite, či práci. Subjekt. Runy stvorenia.

Runy ako symboly otvárajú veľký priestor významom a pri ich vysvetľovaní požadujú určitý vhľad, sú pre mňa akoby bránou do iného sveta. Nemôžeme ale runy chápať ako nemenné, jedno jednoznačné, pretože ktorýkoľvek magický úkon vyžaduje svoje vlastné spracovanie. Samozrejme, určité základné vzorce stále v platnosti zostávajú. Sled rún bol vytvorený k tomu, aby umožnil obrazovo – magický prístup k  vedomostiam a mal by byť použiteľný vo všetkých životných situáciách. Keď som začala pracovať s runami, skúmala som jednotlivé futharky a priznám sa, bola som z toho zmätená. Ktorý je ten najvhodnejší? Ten správny?
Postupným cvičením a meditáciami s jednotlivými symbolmi staršieho futharku, som si uvedomila, že v ňom spočívajú sily tých naj pôvodnejších zdrojov.

Ako som sa v predošlom príspevku už zmienila, runy sú svojim pôvodom späté s tradičnými severskými kultúrami. Runy boli vždy chápané nie iba ako písmo, ale aj ako magické znaky. V germánskom ponímaní je obsiahnuté v základe rún mystika a tajomno, výraz runa znamená „tajomná mystika“. V starej nórštine nájdeme slovo „rúnar“, čo možno preložiť ako „tajná tradícia“ a veľmi príbuzné sú výrazy rún v starej írštine „tajomstvo“, alebo vo fínštine „zaklínadlo“.

Keď som pred pár desiatkami rokov po prvý raz počula o runách, mala som pocit, že sa ku mne vrátilo čosi dávno mnou poznané, no zabudnuté. Veľmi silno ma oslovili. Každý symbol runy akoby ku mne prehováral a svojou energiou mi chcel vrátiť zabudnuté praktiky.
S runami pracujem veľmi rada a mám k nim obrovský rešpekt.

Oznamujem, že ku dňu 20. mája 2023 som vymenovala,
Majstra Spoločenstva Selekcia Znachora, do funkcie osobný asistent.

VM. Vhiolynta

V postojoch k smrti počas dejín spoločností vidieť zmenu, pretože na začiatku vývoja ľudstva sa človek veľmi nezamýšľal nad vlastným koncom. Až o niečo neskôr chápe sám seba ako smrteľného. Až na vyššom stupni vývinu sa vedomie dopracováva k predstave posmrtného života. Strach zo smrti u našich prapra predkov (asi až praľudí) bol spojený s rituálom prechodu, nebol to ten strach, ktorý pociťuje dnešný moderný človek.