9
Aug

Odsudzovanie

   Odoslal Artime a zaradil do Nezaradené, Postrehy

..cestujem v autobuse MHD a je teplý slnečný deň, slnko páli cez okná …dýcha sa mi ťažko a pot mi steká po chrbte…moje oči sledujú ľudí v autobuse, ich tváre, ich pocity, ich mimiku, ich životy, ktorých súčasťou som aj ja ako aj oni sú súčasťou môjho len si to neuvedomujeme ani na chvíľku. Míňame pole slnečníc, ktoré je nádherné a usmejem sa a spočiniem pohľadom na pani, ktorá sedí oproti mne.

V jej pohľade je odsúdenie a opovrhovanie toho, čo vidí…čiže mňa. Možno sa jej nepáči, že čítam knihu alebo sa jej nepozdávam z nejakého dôvodu…ktovie ? Zavriem knihu, ktorá ma dostala myšlienkami do stredoveku a pozerám na ubiehajúcu krajinu a na oblaky… Prečo sa tak radi odsudzujeme ? Prečo ? Čo nám to prináša ? Je ona niečo viac ako som ja alebo som ja viac než ona ? Tak ako mňa, takisto aj ju pochovajú a takisto je z mäsa a kostí a predsa ma odsudzuje. Máme právo súdiť druhých ? Neviem, ale robíme to a robíme to radi, dokonca s nadšením. Možno si myslela : „ tak táto je teda oblečená a tie vlasy… hrozné ! a aké je to odporné, že si tu číta ako keby bola múdra a ešte sa aj smeje…sprostá jedna „ Čo jej to dalo ? Cestujeme jedným autobusom a jednou trasou denno denne a čas strávený na tejto linke je čas, ktorý strávime milión krát pri ceste z bodu A do bodu B a život plynie. Náš život je väčšinou cesta, vždy ideme niekam z niekade a trápime sa nad tým, čo bude keď dôjdeme kde smerujeme a tak len ideme ale koľký si uvedomujú, že tá cesta autobusom je náš život…to je to nad čím sme sa trápili možno večer, že ako dôjdeme tam kde práve cestujeme…vždy sme inde v mysli a život ubieha… Sme nádoby s dušou, ktoré sa naplnia cez naše oči …všetko čo vidíme cez život si berieme so sebou a pri smrti to všetko vypustíme aby sme mohli znova prísť a nabrať nové skúsenosti. Všetko si berieme so sebou. Nič nie je nadarmo. Sme tu a môžeme voliť ako stráviť naše dni a noci. Život je veľká hra … hra so životom samým.

Enigma :
In every colour theres the light.
In every stone sleeps a crystal.
Remember the shaman, when he used to say:
Man is the dream of the dolphin.

Enigma :
Tam je svetlo v každej farbe.
V každom kameni spí kryštál.
Spomeň si na Šamana, keď hovorieval :
Človek je snom delfína.

Tento príspevok bol odoslaný v Nedeľa, August 9th, 2009 o 20:14 a je zaradený pod Nezaradené, Postrehy. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

3 komentárov

 1 

Žiaľ, je to tak. Odsudzujeme sa. Mnohokrát preto, aby sme sa utvrdili v niečom, v čom si sami neveríme. Odsúdenie a posudzovanie má v sebe istú silu. Mnohokrát ľudí spája a zároveň v nich evokuje aj iné emócie ako nenávisť, hnev atď. .
Stretol som sa mnohokrát s prípadom, kedy dvoch rozhádaných priateľov spojilo odsudzovanie iných a koľko priateľstiev práve „vďaka“ odsúdeniu niekoho ľudí spojilo. Je to súčasť ľudstva a jeho bytia a tiež jedna z maličkostí, ktorú by mal každý na ceste svojim životom postretnúť, spoznať a naučiť sa ju ovládať. Pekný príspevok.

August 9th, 2009 at 21:02
 2 

Zaujímavé, príspevok a aj komentár.

August 10th, 2009 at 09:35
 3 

Áno, my ľudia ohromne radi posudzujeme, hodnotíme, komentujeme a kritizujeme ostatných. Samozrejme bez toho, aby sme sa najprv zamysleli sami nad sebou. Veď čo je krajšie ako človeku do očí tvrdiť aký je úžasný, nenahraditeľný a dôležitý a za chrbtom sa o ňom vyjadrovať ako o využitej figúrke?

August 10th, 2009 at 18:33

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.