Sedel v miestonsti a pozoroval celý svet,
z miestnosti, odkial videl celý krvavý svet.
Krvou zaliate mesto, každé namestie,
červenou signalizujúce návestie.

Sediac na vrchole veže nad mestom,
sledujúc beštiu s mĺkvym gestom.
On je tou beštiou, čo krvou zalieva svet,
a vie, že inej cesty už niet.

Vsetko prekryl uz sneh,
prekryl bolest, a utrpenie.

Vsetko prekryl uz sneh,
ked snahu o prezitie prekryje zahanbenie.

Vsetko prekryl uz sneh,
ked zvitazit je byt zverom.

Vsetko prekryl uz sneh,
tazko zmieris sa z tym zaverom.

Obcas musis ist cestou tyranov,
aby si dosiahol vecnost titanov,
obcas cesta krvou posiata je,
i ked stoja pred tebou Himalaje.

Obcas aj ked za svetlo bojujes,
ci na strane temna si pochybujes.
Lebo svet uz davno je taky,
ni cierny, ni biely, no je strakaty.

Keď mas svetlu chvilku obcas,
a nepochybujes o krokoch svojich,
a vidis jak slnko svieti,
a ozaruje zmrznute kvety.

Kvety co chranil si pred plamenom,
no zabudol si ze neosejes zmrznutym semenom.

A vtedy zbadáš márnosť sveta,
čo oslavovala víťaza, teba,
toho čo bojoval so zlom,
a nepochopia v tebe ten zlom.

To že beštiu si preč hnal,
no koli tomu si sa ňou stal.

A snehové vločky padajú,
a ty len dúfaš, že tú beštiu zakryjú….