Pekný deň kolegovia, moje meno je Hermiona.
Dovoľte mi, aby som sa s Vami podelila o moje pocity z prijímacieho ceremoniálu do Spoločenstva Selekcia.
Píšem ho trosku opozdene, na moja situácia bola hektická a nechcela som článok písať len preto, že sa má napísať do určitého dátumu, ale preto, že ho píšem v kľudovej pohode.

A tak idem pekne po poriadku.

S Ašaratom som sa stretla v októbri minulého roku, kde som ho poznala pod občianskym menom a vôbec som netušila kto je to – myslím to v rámci Spoločenstva Selekcia. Veľmi mi pomohol vyriešiť moju nepríjemnú osobnú situáciu- úprimná vďaka- a po osobnej návšteve sme začali spolu pravidelne komunikovať.

Ašarat sa stal mojim Osobným Strážcom – tak som ho vnímala Ja- a Istotou od prvej chvíle ako sme sa počuli a poznali. Doniesol mi do duši pokoj a do hlavy vysvetlenie a ozrejmenie situácii, ktoré som nezvládala, nevidela alebo nechcela vidieť. A hlavne vždy mi so svojim príznačným pokojom nikdy nedával medové motúzy popod nos za čo si ho nesmierne vážim a ďakujem mu.

Veľmi pomohol aj mojej setre a v jednom čítaní (o Duši) som našla zmienku o danom Spoločenstve.
S malou dušičkou som sa opýtala, čo mám urobiť aby som sa mohla stať členkou a odpoveďou mi bolo aby som vyplnila prihlášku čo som aj učinila.

Vzápätí sa mi ozval Theos ktorý si so mnou dohodol stretnutie. S napätím som očakávala dané stretnutie a na moje prekvapenie miesto veľmi vážneho človeka, ktorý mi takto pripadal v telefóne, prišiel veľmi rozvážny, zodpovedný a usmievavý mladý muž.
Ďalší proces si všetci určite pamätáte až do dňa D.

Pocit nadšenia stúpal s termínom brania mier na ušitie plášťa a zodpovednosti s termínom uvítacieho ceremoniálu. Celú vážnosť situácie ešte aj podporil mail s povinnými formuláciami, ktoré sa do hlavy dostávali nejako ťažšie hoci ja som na učenie a memorovanie viet z práce naučená – je to súčasť mojej práce.

Tých osem viet mi dalo poriadne zabrať – hoci v nich bola logika – na otázku bola odpoveď, kde sa v niektorých opakovali slová, lebo boli len preformulovane, no učila som sa ich veľmi poctivo.
A prišiel deň D a dohodnutá hodina stretnutia.

Na určenom mieste sme sa stretli štyria – ja Hermiona, Vhiolynta, Hermes a Chaník. Kukali sme síce po sebe, no kým neprišiel Theos ja som bola s Vhiolyntou.

Theos prišiel, privítal, predstavil nás a zobral do budovy a miestnosti kde sme mali pripravene plášte – nebadane pritom sledoval naše správanie, reakciu na plášte, na skúšanie plášťa a pocity ktoré sme mali.

Musel z nás mat prijemne seriózne pobavenie, lebo videl našu trému, rozpačitosť, zodpovednosť a očakávanie- mal ho každý z nás, hoci nikto to na sebe nedal vedieť .Podrobne nás informoval o priebehu a preskúšal si s nami vety – to bola záruka, že sme ich mali naučene.
No napriek tomu sa nevyhol mojej otázke čo v takom prípade keď dostanem okno, či Svetluška mi neutečie a počká na mňa, že ja som strachopud a bála som sa aj Strašidelného zámku v zábavnom parku a teda dúfam, že na mňa spoza stromu alebo múru nikto v maske nevyskočí, či každý to zvládol a či vôbec niekto z ceremoniálu utiekol, či sa môžem pýtať alebo pozdraviť toho kto ma zastaví.
V aute si nás „čekoval“ pohľadom do spätného zrkadla a keď videl moju dostatočne bielu tvár a aj napätie u kolegov konečne zastavil a doviedol nás na miesto, kde sme si obliekli plášte a mali ho počkať.

A samozrejme aj padla veta, že keďže ideme za svetlom, lebo sa začalo stmievať sa, a bude nás viesť Svetluška, tak sa naša skupina bude volať LUX.

Z jeho rýchleho časového návratu som si „čekla“, že ďaleko a dlho kráčať nebudeme…ja s kolegami sme už boli v takom napätí, že sme začali rozmýšľať, že teraz sa skryjeme my jemu – kým bol preč, no rýchlo nás to prešlo. Theos prišiel, skontroloval nás, rozlúčil sa s nami, určil poradie a odišiel.
A čakali sme na prvú Svetlušku…

Ja som bola v poradí druhá….s trémou a šteklivými pocitmi v bruchu, so strachom aj s očakávaním a hlavne zodpovednosťou.
A moja Svetluška prišla. Počkala ma a ja som ju v tichosti so šuchotom plášťa nasledovala. Každým krokom do mňa vchádzal pokoj, vnímala som múry, sviečky, postavy, magičnosť tohto okamihu. Dávala na mňa pozor a doviedla ma cez odovzdanie Pozývacieho listu a Prvú Trojicu Majstrov do „Ceremoniálnej miestnosti“ za čo jej veľmi pekne ďakujem.

Postavila som sa vedľa Hermesa a čakala na príchod mojich dvoch kolegov. Počula som dych kolegu Hermesa a vnímala kľud- taká kľudná som už dávno nebola- nepočula som ani tlkot svojho srdca ani svoj dych, cítila som vôňu starých ruín a preciťovala som Seba. Po príchode mojich dvoch kolegov mi Ceremoniár stiahol kapucňu a predstavil nám členov Selekcie.

Na moje prekvapenie, som vôbec netušila, kde všade v priestore počas môjho a nášho putovania kaštieľom boli a veľmi si vážim, že prišli nás uviesť do Spoločenstva a boli s nami prítomní – Ďakujem Vám za Vašu prítomnosť.
A prišiel samotný obrad – a prvé čítanie – Na začiatku bolo slovo…pozorne som vnímala každú vetu, a potom čítanie o Čase – uvedomila som si veličinu Času a potom Zapečatenie priestoru…Stále som bola pokojná a uvedomila som si teplo a mravčenie v ruke – v pravej ruke.

A potom som bola vyzvaná – kráčala som kľudne, s pocitom zodpovednosti, vážnosti, radosti a očakávania. Tréma opadla a ja som počula svoj hlas – pri odpovedi a pri čítaní Prísahy, počula som ho reálne, s mojou intonáciou – to bola pre mňa veľmi dôležité a zároveň prekvapujúce, že som to Ja- tak ako sa vidím a cítim.

Celý ceremoniál bol zahalený plášťom Nepoznaného, zahalený Tajomstvom, Dôstojnosťou až po od pečatenie priestoru.
Po skončení Ceremoniálu nás Theos vyviedol naložil do auta a odviezol do priestorov Spoločenstva.

V aute už sedeli úplne iní ľudia –stali sme sa členmi Spoločenstva Selekcie. A padla prvá otázka – či na stene po zapečatení bol netopier alebo niečo iné – pečate, tiene….odpovedal si každý sám, len ja som nič nevidela, nezaregistrovala – uff -bol to netopier- lebo ma už chytali pochybnosti, že či môžem ja jediná prehliadnuť to, čo zaregistrovali moji kolegovia.

Po príchode do priestorov Spoločenstva prišiel k nám Ašarat kde sme spolu s Theosom pokračovali vo voľnej debate a pri odchode zhasol plameň sviečky pohybom ruky – dúfam, že aj ja sa to raz naučím – bolo to pre mňa veľké kúzlo.
A samozrejme, že všetci horlivo a zvedavo sme hneď otvárali Knihu Mágie – no na naše prekvapenie bola zapečatená…

A tak ako som z celého dňa odchádzala spať domov k sestre unavená – žeby ezotericky alebo magicky unavená? – no s ľahnutím do postele som sa prebrala a nevedela zaspať.
Hlavou sa mi premietal celý Ceremoniál, všetky moje pocity a radosť z naplneného očakávania.
Zaspávala som s hrdosťou a túžbou po Novom poznaní.

Ďakujem Vám všetkým.

P.S. V príspevkoch moji traja kolegovia už poznajú svoju Svetlušku a ona ich pozná aj písmom.
A ja svojej Svetluške ďakujem aj za trpezlivosť.

S úctou Hermiona

Tagy: ceremonial