Otázka, kedy sa spoločenstvo stáva sektou, sa objavuje znova a znova.
Ľudia, ktorí nepoznajú vnútorný život duchovných skupín, často hádžu všetkých do jedného vreca.
No rozdiel medzi duchovným spoločenstvom a sektou je zásadný – a spočíva v úmysle, v slobode a v úcte.

Kolegovia, rozhodol som sa načrieť do spomienok aj ja a ponúknuť svoj pohľad na tridsať rokov existencie Spoločenstva Selekcia.
Nepíšem tu všetky mená, no spomínam aspoň niektoré, ktoré sa nezmazateľne zapísali do našej spoločnej cesty. Každé jedno meno, ktoré sa v týchto riadkoch objaví – a aj tie, ktoré nie – bolo vo svojej dobe dôležité. Každý človek, ktorý cez Selekciu prešiel, zanechal stopu.

Bez tradície by sa aj ten najmocnejší kruh zmenil len na skupinu jednotlivcov, ktorí stratili spoločný rytmus.

Tradícia je pamäť spoločenstva, jeho srdcový tep a spojenie so všetkým, čo bolo, je a ešte len bude. Zákony a predpisy dávajú poriadok, ale obrady a tradície dávajú zmysel.
A práve preto majú v Selekcii svoje nezastupiteľné miesto.

Poimandrés nie je historická osoba – je to duchovná bytosť alebo kozmická inteligencia, ktorá sa zjaví Hermovi Trismegistovi v prvom traktáte Corpus Hermeticum.
Niektoré učenia neprichádzajú ako hluk nových slov, ale ako tiché uznanie – „Toto som už niekde cítil.“ Tak pôsobí aj Poimandrés, prvý traktát Hermetického súboru, keď sa číta nie očami, ale dušou.

Učenie mágie bolo od pradávna odovzdávané predovšetkým ústnym podaním.
Takto to poznáme zo starých tradícií, ktoré k nám prichádzajú cez generácie – majster hovoril, žiak počúval, a učenie sa prenášalo priamo cez slová a energiu. Na prvý pohľad sa to môže zdať ako ideálny spôsob: živý hlas, prítomnosť, možnosť otázok, okamžitá reakcia. Ale ako som postupne zistil, tento spôsob má aj svoje vážne úskalia.

Tento príspevok pojednáva o náhľade do minulosti, keď starobylé civilizácie poznali techniky uzatvárania tieňov, a zároveň aj o tom, ako s nimi pracujeme dnes v modernej mágii.

V starovekých tradíciách, najmä v Egypte, sa verilo, že Tieň je samostatná súčasť človeka, ale aj samostatná bytosť schopná pretrvávať po smrti. Tieto „tiene“ sa mohli osamostatniť a pôsobiť v priestore ako strážcovia, sprievodcovia alebo dokonca hrozby.