Dnes ráno cestou z bodu A do bodu B, som mal myšlienky ktoré sa formovali. Uvažoval som, že čo s nimi, keď tu pri čítaní predchádzajúceho príspevku mi to došlo.

Ja, smrti hľadel som do očí.
Mal som pri tom mnoho otázok, a potreboval na mnohé, odpovede o smrti.
Stále som sa smrti díval do jej zvláštnych očí, a mnoho odpovedí prišlo.
Usmieval som sa pri tom, a cítil silu z poznania smrti.
Videl som jej podstatu, no i tak, šla akoby mimo mňa.
A ja som pritom sníval sen života.
Sen smrti som nesníval.

A potom, jednou ranou osudu sa smrť pozrela do očí mne, a ja som pochopil odpoveď na najzákladnejšiu otázku.
Otázku života …. a smrti.
Spomenul som si v tej chvíli na slová, ktoré som napísal raz ….. a tak dávno.
Kto je živí a kto mŕtvy? Kto chodí po zemi a netuší, že je mŕtvy?
Si to Ty?

V tej rane osudu bolo poznanie, že smrť neznamená fyzicky umrieť, ale smrť je to, keď prestaneš žiť a len si.
Kto je živí a kto mŕtvy?
Kto už pozná odpoveď?
Vyrovná sa život smrti?
Nie, ako smrť sa nevyrovná životu.
To len my si niečo namýšľame a zoči-voči skutočnej pravde o smrti to pochopíme.
Smrť neznamená fyzicky umrieť a byť pochovaný.
Smrť znamená prestať žiť, hoci telo žije.
Nie ten je skutočne mŕtvy, kto nás opustil.
No umrel ten, kto prestal žiť.

V smrti je bolesť preveľká, ale slzy, tie nie sú úľavou a plačom sa to nekončí, pretože úľava neprichádza.
To len únava sa prejaví, a bolesť sa tým, malou smrťou na chvíľu utlmí.
A smrťou nič nekončí.
Stratou zmyslu života a zabudnutím, prichádza smrť, hoc životom telo kypí.
Každou tou kvapkou, takéhoto života, tým sebe to telo len smrť si túži privodiť.

Ten kto odišiel a je v nás, ten nikdy neumrel, on len prešiel na púti trochu opodiaľ, od nás.