Večer ako mnoho ďalších, kedy sme si našli chvíľu času a vybrali sa s kolegami do terénu. Samozrejme sme sa nešli len tak porozprávať a zapáliť si cigaretku, ale mali sme konkrétny zámer. Aj keď sme všetci traja Veľkňazi, stále máme čo skúmať a skúšať. Aha, ja som vlastne nenapísal, koho myslím pod pojmom „my traja“. Takže – Tara, Anubis, ja a Tarin pes. Takže sme boli vlastne štyria. Traja Veľkňazi a pes.

Jeho Velebnosť kolega pes nás často sprevádza aj počas výučby v teréne. Je to dobré okrem iného aj na tréning koncentrácie, pretože keď vám to štvornohé torpédo počas práce nekontrolovateľne pobehuje práve tam, kde ho nečakáte, treba sa vedieť naozaj plne ovládať. Nieže by nás tým rozčuľoval, ale tvorí práve ten správny rušivý element a žiaci sa musia naučiť reálne odpútať od toho, čo sa okolo nich deje a sústrediť sa na svoju prácu aj v takýchto podmienkach. Keďže to vyžadujeme od svojich žiakov, rozhodli sme sa, že ani my nebudeme výnimkou. A kolega pes sa stal najlepším porotcom večera a kontrolórom našej úspešnosti.

Kolega Anubis si chcel vyskúšať nejaké nové texty a ich účinnosť. My s Tarou sme sa s týmito textami v rýchlosti oboznámili a rozhodli sme sa, že to ideme vyskúšať a budeme sledovať, ako na tieto energie bude priestor reagovať. Mali sme asi tri-štyri pokusy, počas ktorých sme hľadali to správne naladenie, až potom to kolega vyskúšal naostro. Veľkňažský pes sa nám ako obvykle motal pod nohami, všetko skúmal, oňuchával a hľadal si svoje zábavky až do doby, než kolega Anubis pustil silu daného textu na ostro do priestoru. Vtom náš štvornohý spoločník vybehol z podzemia von a nespokojne tam kňučal. Po skončení pokusu sme sa najprv išli pozrieť von aj my, či tam nie je niekto cudzí, na koho zareagoval, ale nikde nebolo ani nohy. Tara už dávnejšie hovorila, že kolega pes všeobecne veľmi citlivo reaguje na energie a keď niekto pri ňom pracuje, je ako nastrelený. Ale teraz akoby chytal paniku. Tak sme to skúsili ešte viackrát a vždy, keď Anubis pracoval, pes vybehol z miestnosti preč a z bezpečnej vzdialenosti na nás kňučal a volal nás von.

Keď sme prácu ukončili, kolega pes sa upokojil. Ostali sme ešte v podzemí a preberali sme nejaké aktuálne témy, keď sa začalo v priestore niečo jemne ozývať. Stena, ktorú ja osobne volám „Tarina stena“, akoby ožila a niečo sa v nej hýbalo. Kolega pes sa teraz pre zmenu rozhodol, že už bolo dosť utekania a tak sa s plnou vervou pustil do tej steny a zúrivo na ňu škrabal vo výške, do akej len dočiahol prednými labkami. Takto pokračoval, koľko sa len dalo a my sme ho s jemným pobavením sledovali. Po chvíli pohyb bytostí v stene ustal, pes od steny odstúpil a chvíľu na ňu pozeral. Keď usúdil, že je už všetko v poriadku, s pocitom víťazstva sa vrátil k svojej obľúbenej záujmovej činnosti a začal obhrýzať nejakú paličku, čo našiel na zemi.

Prečo píšem takýto zvláštny úsmevný príspevok? Aby som poukázal aj na našich zvieracích spoločníkov, spriaznené duše, ktoré sú v inej živočíšnej forme. Stačí, ak sa im pokúsime porozumieť aspoň tak, ako dokážu oni rozumieť nám a stanú sa super spoločníkmi, ktorí nám ako neovplyvniteľný barometer dokážu ukázať, či niečo skutočne robíme, alebo si len myslíme, že robíme.

Ďakujem kolegom, ako aj štvornohému veľkňažskému kolegovi za spoluprácu a príjemný pracovný večer 🙂 .

Tagy: čierna mágia, Mágia