Niekedy keď ide človek hlavou proti múru a myslí si, že jeho pohľad je správny a dobrý, stojí ho to veľa rokov a veľa síl, často bohužiaľ úplne zbytočne. Niekedy silou-mocou chcieť niečo zmeniť v sebe či v druhých znamená zbytočnú námahu, ako ťahať loď proti prúdu rieky.

Samozrejme, nie vždy platí, že sa treba s vecami zmieriť a brať ich také, aké sú, ale väčšinou keď je nám niečo prirodzené, ťažko to zo svojho vnútra len tak vykoreníme. Potom je namieste zamyslieť sa, prečo je také ťažké žiť inak, prečo musíme stále niečo potláčať a s niečím bojovať. Možno sa treba zamyslieť, či naozaj sme otočení tým správnym smerom, či nešlapeme proti prúdu a neťaháme za sebou svoju loď do kopca.
Pokiaľ sme si istí, že náš cieľ je pri prameni rieky, tak áno, má zmysel vynaložiť všetku námahu na to, aby sme tú loď tam dotiahli. Len aby sme sa potom po rokoch zoslabnutí, zničení a unavení neobzreli za seba a nezistili, že skutočný cieľ našej cesty je niekde tam dole, možno skrytý za mnohými meandrami, ale je tam. A keď nasadneme na svoju lodičku a budeme sa plaviť svojou riekou, tak do toho cieľa dôjdeme a bude nám to tak prirodzené ako dýchanie.

Dá sa ísť proti prúdu spoločnosti, proti prúdu ostatných názorov a pohľadov, ale asi nemôže byť správne ísť proti prúdu svojho vnútra, nech na to máme akékoľvek presvedčivé dôvody a argumenty.