Bola noc. Vonku padali kvapky dažďa, ktoré vytvárali na parapete okna jemným ťukaním melódiu, ktorá mi pripomínala začiatok mojich myšlienok tvoriacich tento text..

Ležal som na posteli v malej izbičke. V izbe bola tma, ako vonku, ale napriek tomu v nej tíško horel jemný plameň, ktorý mal svoju stabilnú intenzitu vyžarovania svetla a kvázi aj tepla.

Premýšľal som opäť na jedným zo svojich dní prežívaných tu, na Zemi, v tejto podobe. Myšlienky plynuli prirodzene a ľahko. Nepociťoval som žiadnu ťažobu, premáhanie, či silenie sa.. bol som nepretržite pokojný. Obzvlášť v týchto momentoch. Ten deň pohlcovalo slnko. Oblaky tiekli nad hlavami ľudí ako rieka obmýva kamene. Nemálo z mála obmedzovalo môj vtedajší pohľad na daný jav. Prežíval som prítomnosť. Javy samozrejmé, denným okom človeka všedné, známe, mi pripadali tak krásne, tak výstižné a plné toho, čo každodenne človek prezerá, pretože mu to príde vždy rovnaké, vždy samozrejmé, nemenné a ako som niekoľko slov späť popísal, všedné.

Všednosť? Návyk? Zvyklosť? Stal som sa všedný svojou pozornosťou.. navykol som si na samotu a zvykol som si všetko prijímať tak ako je, a nie tak, ako by som bol voľakedy chcel, aby bolo. Všetko však odišlo. Spomienka naznačená, unikla ako vietor keď na jeseň narazí svojou prirodzenosťou na konáre stromov a pohráva sa s listami, ktoré len tak jemným vánkom odveje niekoľko míľ od ich rodných konárov. Netušiac v týchto myšlienkach ma napadlo, že obraz svedomia človeka by mohol byť formovaný v podstate ako zrkadlo.

Šedý závoj začal pohlcovať môj odraz tvojho svedomia a práve teraz niekoľko kilometrov od teba som začal pociťovať ako práve čítaš tieto riadky a nevieš nájsť príbeh, o ktorom sám píšeš, i keď o tom hovoríš mlčky v jave svetov, ktoré sú ponorené hlboko v tebe a prepojené s tým, do ktorého si práve vedome, podvedomo-nevedome vstúpil a stret myšlienky v otázke, „o čom to tu teraz opäť píše?“, „čo mi chce naznačiť, či popísať?“ Ti zostal práve nejasný, i keď v túžbe po poznaní poznateľne jasný.