Už ste plní šťastia, radosti z duchovnej hojnosti? Už nastal ten pravý, správny čas, kedy si môžeme povedať: „Áno, toto je to, čo sme chceli.“. Koľko omylov nás stálo toto šťastie, tento momentálny stav?

„O čom sa tu tento zas rozpisuje?“

Naučil som sa, že veriť neznamená urobiť všetko, že chcieť neznamená neustúpiť, že mať, neznamená vlastniť. Všetko je v tejto paralele bytia nestále, netrvalé nevečné. Začiatok určujeme vznikom života a koniec smrťou tela. Ani jeden z aspektov však v inej paralele nemá váhu. Má len svoju cestu, svoje zákutia, rozhodnutia a napokon činy, ktoré ako vzniknú tak i zaniknú a pritom stále zotrvajú na mieste, kde sa bez tela i duše napokon prinavrátime.

Som plný smútku, sklamania z duchovnej hojnosti ktorá mi bola daná. Neexistuje ten pravý, správny čas, kedy si môžem povedať: „Som ten, kto som!“, pretože som nikdy ani ním nebol, len som si niečo myslel. A tak v omyloch nachádzam ešte väčší smútok a viac prehier. Prečo? Lebo som svoju duchovnú hojnosť zrejme nepochopil, neprijal a nezmenil som vnútorné napätia s ktorými som mohol skoncovať, keby…

„Keby?“

Boli by sme dávno v nebi, nie? 🙂