… a niekdajší, nazvem ho majster sa nevyskytoval až tak v jeho danej blízkosti natoľko, aby danú situáciu zvládal a mal plne pod kontrolou …dni a noci ubiehali rýchlejšie ako zdanie na myšlienku konca pri pohľade na zatmenie mesiaca. Vtáky prirodzene menili svoje dráhy letu, no nik si však nepovšimol, že začali lietať podozrivo nízko naproti obrazu črtajúcemu sa v podobe minulosti a myšlienok s tým spojených.. netrvalo krátko a jemným dotykom sa ho dotkla. On, jemným pohybom pootočil svoje telo a ukázala sa mu v plnej kráse. Bola nádherná, ako vždy. Svojská tvár, oči, nos, ústa.. skrátka dokonalá. Žiadna z iných sa jej nevyrovnala. Pohlcovala tmu aj svetlo. On len stál a pripadal si ako vták, ktorý nemôže už zmeniť svoj smer. Bol pohltený..Trvalo mu viac-menej menej ako sa napokon zdalo, že ju rozoznal dostatočne nato, aby sa jej tajomstvu zahaleného rúškom ruží priblížil a nahľiadol tak do hĺbok večnosti ako i okamihu momentu pritomnosti na základe ktorej popis z textu minulý vplývajúc na tvoj obraz odrazu prijatý reagoval vášnivou vetou: si to ty?! Kladúc otázku ako som čítal tieto riadky, práve podobne ako práve ty, a nebolo mi vôbec predpokladane jasné, že v tomto chaose a zmätku som stihol postrehnúť práve tvoj postreh, ktorý si venoval čítaniu týchto riadkov a tak dovoľ aby som v mene seba i teba ti poďakoval za tento moment…