22
Jun

Poznanie

   Odoslal Asarat a zaradil do Postrehy, Príbehy, Výuka

Pridať komentár

Kolegovia rozhodol som sa opäť prepísať jednu časť, jednej správy. Kedysi tu prebiehal aj fyzický výcvik budúcich mágov. Jedna vec je niečo vedieť vytvoriť a iná vec je byť aj schopným Strážcom, či skôr Jazdcom. Možno niekomu tento mini príbeh nič nepovie a možno niekto si zase zaspomína na iné časy.

Správa z akcie ktorá sa uskutočnila 06.02.1999 v …..

Mal som možnosť lepšie spoznať seba. Viem, že človek dokáže nemožné veci, tak povediac veci proti zdravému rozumu. Pomaly sa učím ako ovládať strach a ako ho prekonávať. Spoznal som ten pocit, keď už sa človek vzdá a všetko zahodí. A spoznal som pocit aké to je, keď v ten moment mi ten druhý podá pomocnú ruku a nedovolí mi padnúť.
Už viem čo je to za pocit pokoriť vlastnú pýchu a uznať svoju prehru, už viem kde mám svoj limit. Spoznal som ten pocit, že sme ako jedna veľká rodina. Vďaka tomu viem ísť ďalej a prežiť neuveriteľné veci, napriek bolesti a zraneniam. Ísť cez bolesť ktorá zmizne v rozhodujúcich momentoch.
A vďaka tomu zažiť prekvapenia a pri tom pozorujem svoje reakcie, vnímam svoje telo ako stroj.
Už viem aký je to pocit pomôcť iným, napriek tomu, že ja riskujem a nakoniec aj vedieť použiť všetko čo sa v teréne nachádza v prospech kolektívu a seba.

Ďakujem všetkým majstrom, čo mi toto umožnili zažiť a pochopiť.

M…. .

Tagy: ,

Tento príspevok bol odoslaný v Štvrtok, Jún 22nd, 2017 o 10:30 a je zaradený pod Postrehy, Príbehy, Výuka. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

3 komentárov

Luis
 1 

Zažil som bolesť a vtedy mi vtĺkali do hlavy, že pokiaľ cítim bolesť, tak žijem a môžem dokončiť úlohu.
Človek nikdy nepadne ak mu má kto podať pomocnú ruku. A aj ja viem aký je to pocit, keď padáš a niekto ťa práve vtedy podrží.

Jún 22nd, 2017 at 10:40
Lumina
 2 

Táto spolupatričnosť, putá každým stretnutím sa citeľne prehlbujúce, to je v mojich očiach jedna z najvzácnejších vlastností nášho spoločenstva.

Je to to, čo každý potrebuje, čo sa vo svete stráca, a pritom to každého napĺňa - nájsť svojich a spojiť sa v jedno... K čomu je však nutné prekonať hranice seba a všetkého, čo je na prvé zdanie príjemnejšie... Lebo ako majú kolieska do seba zapadnúť, keď si od seba uchovávajú odstup?

Sme ľudia, máme ten emočný šat, častokrát plný zranení a stavajúci samé prekážky do cesty... a proste sa bojíme. Priblížiť, otvoriť...

Ale ja sa chcem otvoriť. Pretože niečo nás spája.
A pretože celok je viac než len súčet jednotlivých častí. Ja tu cítim potenciál ohromnej sily a plnosti. Pevnosti väčšej než pevnosť svätoplukových prútov.

Jún 23rd, 2017 at 22:28
Tara
 3 

Poznám bolesť fyzickú, emočnú aj duševnú, veľmi dôverne. A to ma naučilo, že niekedy je naozaj príjemné prijať pomocnú ruku a nehrať sa na hrdinu, že ja to zvládnem aj sám. Každý z nás niekedy potrebuje cítiť, že má pri sebe spriaznenú bytosť, ktorá ho pochopí, vypočuje, prípadne aj poradí a pomôže. Ale často už len to, že s niekým môžeme určité momenty zdieľať, stačí na to, aby sme ich dokázali prekonať a zvládnuť. A pocit, keď človeka nikto neodsúdi za to, že niečo nezvláda, ale skrátka ho vypočuje a pochopí, je na nezaplatenie.

Bolesť fyzická rovnako ako psychická je o tom, ako ju dokážeme zvládnuť. V krízových situáciách sa vždy ukazuje najlepšie, kto stojí s nami, kto proti nám a kto sa radšej diplomaticky neprikloní nikam, alebo si proste ide svoje. A je príjemné pozrieť sa za seba a vidieť, že tam máme jedincov, ktorí nám držia chrbát, nech sa deje čokoľvek. Často už len tento pocit dodá človeku silu ísť ďalej a prekonať to, čo má pred sebou.

Jún 25th, 2017 at 22:32

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.

Spať na vrch stránky