22
Jun

Poznanie

   Odoslal Asarat a zaradil do Postrehy, Príbehy, Výuka

Kolegovia rozhodol som sa opäť prepísať jednu časť, jednej správy. Kedysi tu prebiehal aj fyzický výcvik budúcich mágov. Jedna vec je niečo vedieť vytvoriť a iná vec je byť aj schopným Strážcom, či skôr Jazdcom. Možno niekomu tento mini príbeh nič nepovie a možno niekto si zase zaspomína na iné časy.

Správa z akcie ktorá sa uskutočnila 06.02.1999 v …..

Mal som možnosť lepšie spoznať seba. Viem, že človek dokáže nemožné veci, tak povediac veci proti zdravému rozumu. Pomaly sa učím ako ovládať strach a ako ho prekonávať. Spoznal som ten pocit, keď už sa človek vzdá a všetko zahodí. A spoznal som pocit aké to je, keď v ten moment mi ten druhý podá pomocnú ruku a nedovolí mi padnúť.
Už viem čo je to za pocit pokoriť vlastnú pýchu a uznať svoju prehru, už viem kde mám svoj limit. Spoznal som ten pocit, že sme ako jedna veľká rodina. Vďaka tomu viem ísť ďalej a prežiť neuveriteľné veci, napriek bolesti a zraneniam. Ísť cez bolesť ktorá zmizne v rozhodujúcich momentoch.
A vďaka tomu zažiť prekvapenia a pri tom pozorujem svoje reakcie, vnímam svoje telo ako stroj.
Už viem aký je to pocit pomôcť iným, napriek tomu, že ja riskujem a nakoniec aj vedieť použiť všetko čo sa v teréne nachádza v prospech kolektívu a seba.

Ďakujem všetkým majstrom, čo mi toto umožnili zažiť a pochopiť.

M…. .

Tagy: ,

Tento príspevok bol odoslaný v Štvrtok, Jún 22nd, 2017 o 10:30 a je zaradený pod Postrehy, Príbehy, Výuka. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

3 komentárov

 1 

Zažil som bolesť a vtedy mi vtĺkali do hlavy, že pokiaľ cítim bolesť, tak žijem a môžem dokončiť úlohu.
Človek nikdy nepadne ak mu má kto podať pomocnú ruku. A aj ja viem aký je to pocit, keď padáš a niekto ťa práve vtedy podrží.

Jún 22nd, 2017 at 10:40
 2 

Táto spolupatričnosť, putá každým stretnutím sa citeľne prehlbujúce, to je v mojich očiach jedna z najvzácnejších vlastností nášho spoločenstva.

Je to to, čo každý potrebuje, čo sa vo svete stráca, a pritom to každého napĺňa - nájsť svojich a spojiť sa v jedno... K čomu je však nutné prekonať hranice seba a všetkého, čo je na prvé zdanie príjemnejšie... Lebo ako majú kolieska do seba zapadnúť, keď si od seba uchovávajú odstup?

Sme ľudia, máme ten emočný šat, častokrát plný zranení a stavajúci samé prekážky do cesty... a proste sa bojíme. Priblížiť, otvoriť...

Ale ja sa chcem otvoriť. Pretože niečo nás spája.
A pretože celok je viac než len súčet jednotlivých častí. Ja tu cítim potenciál ohromnej sily a plnosti. Pevnosti väčšej než pevnosť svätoplukových prútov.

Jún 23rd, 2017 at 22:28
 3 

Poznám bolesť fyzickú, emočnú aj duševnú, veľmi dôverne. A to ma naučilo, že niekedy je naozaj príjemné prijať pomocnú ruku a nehrať sa na hrdinu, že ja to zvládnem aj sám. Každý z nás niekedy potrebuje cítiť, že má pri sebe spriaznenú bytosť, ktorá ho pochopí, vypočuje, prípadne aj poradí a pomôže. Ale často už len to, že s niekým môžeme určité momenty zdieľať, stačí na to, aby sme ich dokázali prekonať a zvládnuť. A pocit, keď človeka nikto neodsúdi za to, že niečo nezvláda, ale skrátka ho vypočuje a pochopí, je na nezaplatenie.

Bolesť fyzická rovnako ako psychická je o tom, ako ju dokážeme zvládnuť. V krízových situáciách sa vždy ukazuje najlepšie, kto stojí s nami, kto proti nám a kto sa radšej diplomaticky neprikloní nikam, alebo si proste ide svoje. A je príjemné pozrieť sa za seba a vidieť, že tam máme jedincov, ktorí nám držia chrbát, nech sa deje čokoľvek. Často už len tento pocit dodá človeku silu ísť ďalej a prekonať to, čo má pred sebou.

Jún 25th, 2017 at 22:32

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.